Najväčšiu časť energie ľudstvo získava cestou exotermickej oxidácie - pálením ropy, uhlia, zemného plynu. Dohromady tvoria tieto zdroje vyše 80 percent svetovej produkcie. Je to najjednoduchšia a najlacnejšia cesta - ekologicky to už ale také ružové nie je. Je nutné podotknúť, že sa jedná o celkovú spotrebu energie - je v tom zahrnutá doprava, vykurovanie, priemysel ...
Alternatívne zdroje energie ako veterná, slnečná, spaľovanie biomasy a ďalšie sú výborným doplnkom, hlavným zdrojom elektrickej energie sa však určite tak skoro nestanú. Napríklad ohrievanie teplej vody v slnečných kolektoroch je výborný nápad, ale elektrické solárne články zatiaľ nie sú veľmi použiteľné. Náklady na výrobu monokryštalických substrátov pre výrobu takýchto článkov presahujú ich využiteľnosť a polykryštalické (či amorfné) majú oveľa nižšiu účinnosť. Navyše zástanci masového rozšírenia solárnej výroby elektrickej energie si neuvedomujú, že energiou zo slnka neplýtvame - všade kde slnečné svetlo dopadá, ohrieva a umožňuje rásť faune aj flóre.
Jadrová energetika je asi najdiskutovanejšia. Jej podiel na trhu s elektrickou energiou je pomerne veľký a niektoré štáty na nej dokonca závisia (Japonsko, Francúzsko, ...). Japonsko v snahe o zníženie emisií CO2 má v pláne získavať v jadrových elektrárňach až 41% svojej elektrickej produkcie (v roku 2011). Francúzsko s dnešným 80% podielom je ďaleko pred celým svetom. Výhodou sú minimálne splodiny, nevýhodou prevádzkové riziká, jadrový odpad a nedôvera obyvateľstva. Osobne zastávam názor, že technológia je dnes na takej úrovni, že nie je problém postaviť bezpečnú a čistú jadrovú elektráreň.
Ostáva teda otázka palív. Zásoby ropy a zemného plynu sú tajomstvom, rovnako ako zásoby uránu. Bolo by mylné sa domnievať, že uránu máme na 1000 rokov dopredu - reálny odhad je podľa mňa pri narastajúcej produkcii do 100 rokov. Pre jadrovú energetiku to však nie je koniec, je to len zmena na iný druh reaktoru a príslušné zdraženie energie. Ropný priemysel už zažil niekoľko "kríz", keď sa špekulovalo o tenčiacich sa zásobách. Povedzme, že pri narastajúcej spotrebe je odhad 100 rokov taktiež celkom reálny. Najväčšie sú snáď zásoby uhlia, ale jeho spaľovanie je bohužiaľ aj najšpinavšie. To znamená, že naši vnuci budú musieť mať niečo, čo my nie.
Jednou z ciest je technológia jadrovej fúzie. Teoreticky je jej princíp známy už 50 rokov, zatiaľ sa však nepodarilo postaviť energeticky ziskový fúzny reaktor. Pre jednotlivé štáty je vývoj podobného zariadenia veľké sústo, navyše vedecká veľmoc USA so silnou naftárskou lobby nemá na tomto vývoji markantný záujem. Je zaujímavé, že ekologické organizácie nevolajú po výskume nových energetických technológií, namiesto toho sa ich aktivisti pripútavajú ku koľajniciam a chladiacim vežiam.
Energia je vec, na ktorej sme sa stali všetci totálne závislí. Najmocnejší štát planéty dováža lacnú ropu z arabských štátov, navyše má vlastné zásoby. Až ropa dôjde, začnú sa diať zaujímavé veci. Dúfajme, že mocní tohto sveta si to uvedomujú a naše autá budú vtedy už dávno jazdiť na vodíkové palivové články dobíjané z fúznych elektrární.