Tak ako je na svete mnoho ľudí, ktorí hovoria najmä preto, že nedokážu mlčať; aj literatúra je hojne obťažkaná textami tých, čo radi a často plytvajú slovami bez hlbšieho zmyslu. Česť výnimkám!
Ako k tým výnimkám patriť?
Myslím, že je to ťažké dosiahnuť bez toho, aby začiatočník prešiel aj štádiom planej uvravenosti.
Východiskovým bodom na ceste k múdrosti je hlúposť, začiatkom cesty k dobrému písaniu je zrejme bezobsažná rozvláčnosť. Avšak dochutená aspoň štipkou sebakritickosti a snahy o sebazdokonaľovanie.
Včasné uvedomenie a vytýčenie si vhodnej stratégie postupu môže celý proces výrazne skrátiť.
Za dôležité považujem nepísať verejne len kvôli tomu, že v sebe cítim pretlak nevypovedaných názorov, citov a pocitov. Pre tento účel lepšie poslúži tajný denník či bútľavá vŕba. Ľudí netreba bombardovať slovami bez predchádzajúceho uváženia, či im tieto slovné výrony v niečom pomôžu. Neraz je najväčšou stratou času proces uvedomenia si, že čítaním daného textu iba strácam čas. Zlodeja toho času ťažko možno účinne stíhať, veď čítanie je dobrovoľné a na vlastné riziko...
Rozumný človek nezačne hovoriť skôr, ako zistí, na akú tému sa práve diskutuje a čo už bolo povedané. A to môže zistiť iba tak, že najskôr bude počúvať druhých. V opačnom prípade sa jeho prehovor ľahko môže stať monológom bez odozvy.
Rozumný pisateľ nezačne písať bez zoznámenia sa s myšlienkami tých, ktorí niečo napísali a publikovali už pred ním. Nemusí a ani nemôže prečítať všetko - stačí čítať aspoň o niečo viac než písať. A čítať selektívne, s vytýčeným cieľom. So zreteľom na ideovú i jazykovú úroveň.
Zmysluplne a kvalitne písať sa nemožno naučiť bez nespočetných pokusov s písaním. Ale nemožno sa to naučiť ani bez čítania.
Mojím cieľom je naučiť sa čo najlepšie písať bez toho, aby som sa stal na písaní závislým. Písať nie vtedy, keď ma svrbia ruky, ale až vtedy, keď som presvedčený, že mám čo podnetné povedať aj iným. Nie všetko, čo mi zíde na um; ale len to, za čo sa pokiaľ možno nebudem musieť hanbiť už na druhý deň.
Preto niekedy dávam prednosť čítaniu príspevkov iných pred písaním vlastných. A čítaniu nielen toho, čo možno nájsť na blogoch.
Na druhej strane - samotným čítaním sa ešte asi nikto nestal dobrým autorom. Bez písania to tak či tak nejde. Ani bez publikovania výtvorov, ktoré sa mi síce dnes môžu zdať náležité, lež s odstupom času a skúseností...
Aký je optimálny pomer medzi množstvom prečítaného a napísaného textu?
Žeby individuálny pre každého?
Asi má zmysel vytrvale ho hľadať a nepristupovať k nemu šablónovito, ale s citom pre každú jednu situáciu.
V situácii terajšej som práve dospel k názoru, že dnes som toho napísal už práve dosť.
(Kto si myslí, že až príliš veľa, tomu sa aspoň ospravedlňujem za okrádanie o čas.)
(1. 3. 2009)
