Je medzi nami mnoho takých, ktorí vidia ako jeden z dôležitých atribútov slobody možnosť neobmedzene cestovať po svete, venovať sa turistickým výpadom do prírody na vzdialenosť hoci niekoľkých stovák kilometrov, nakupovať nehorázne veľa vecí a následne produkovať hory odpadu...
A primárne si nekladú otázky, či je takéto ich správanie naozaj nevyhnutné, zmysluplne účelné, ohľaduplné k životnému prostrediu a budúcim generáciám.
A je to tu – zrazu aspoň cestovať toľko nemôžu, resp. môžu len oveľa obmedzenejšie. Zrazu majú problém vyrovnať sa s takými obmedzeniami, lebo si ich pre seba nestanovili sami.
A tak tu máme v súčasnosti 2 nápadne protichodné tendencie:
Zdravotné varovanie, „aby ľudia zvážili nevyhnutnosť cestovania“
Zvážiť nevyhnutnosť cestovania!,
a zároveň výzvy na poskytovanie dotácií na „záchranu“ a reštart odvetvia turistického ruchu
(Zväz cestovného ruchu SR).
Kto tu skutočne potrebuje bezbrehé cestovanie a maximálny ruch?!
Je to skutočne ten pravý spôsob sebarealizácie, rekreácie a zdrojov zárobkovej činnosti?
Ukazuje sa (hoci to niektorým zatiaľ nedochádza), že cesty sem a tam po svete či po krajine v takej miere, na akú si ľudstvo zvykalo, sa stávajú neodvratnou minulosťou. Že o tom rozhodnú nielen zdravotné riziká, ale tiež žalostný stav a žalostné zhoršovanie stavu planéty.
Že prejavom skutočnej slobody sa už nebude zdať to, či, ako často a kam všade sa ešte možno pozrieť, ale skôr to, či, ako dlho ešte a v akej kvalite sa bude dať žiť tam, kde práve sme.
********
Pred sebou niet kam utiecť. (Ani na Mars.)
26. 2. 2021
