¶
Mediálna kampaň o zavedení eura iste väčšinu z nás pripravila na túto významnú, prelomovú zmenu psychologicky, no azda menej už prakticky. Prvé praktické skúsenosti môže človek začať nadobúdať až vtedy, keď začne vedomosti uplatňovať pri zdolávaní konkrétnych úloh, ktoré pred neho postaví životná potreba.
Pre mňa ako človeka nescestovaného boli v používaní euro meny premiérové až prvé tohtoročné dni. A tu sa hneď ukázalo, ako ďaleko mám od teórie k praxi.
Moja prvá platba v novej mene vyznela zrejme prinajmenšom rozpačito. Našťastie, išlo len o drobný nákup, kde sa začiatočnícke omyly dajú bez problémov prepáčiť. Pri platení za pečivo som pri pokladni spomedzi priehrštia novučičkých mincí ponúkal predavačke hneď prvú, na ktorej som našiel číslo zodpovedajúce najvyššiemu rádu žiadanej sumy. Číslo bolo síce správne, ale namiesto eurovej mince išlo o mincu centovú... Omyl „iba“ dvojrádový. Na predavačkinu žoviálnu reakciu „To nemyslíte vážne!“ som zareagoval tým, že som to naozaj príliš vážne nevzal, veď inak by na oboch stranách mohol vzniknúť pocit, že išlo o omyl predstieraný. Našťastie, profesionáli sa vyzbrojili dostatkom trpezlivosti na pohodové zvládanie podobných situácií.
Môj ďalší omyl bol po tomto poučení už o rád menší, avšak so závažnejším dôsledkom, pretože išlo o podstatne vyššiu sumu. Pri prvom výbere eur z bankomatu som si odľahčil účet o čiastku desaťnásobne vyššiu, než som mal v úmysle... Až kontrolná hodnota v SKK ma prebrala do reality. Týmto neuváženým krokom som sa „odsúdil“ k tomu, že teraz budem zrejme najmenej mesiac abstinovať od používania platobnej karty, aby som stihol pomíňať neobvykle vysokú hotovosť v peňaženke. Tým si intenzívne precvičím praktický platobný euro-styk, čiže v konečnom dôsledku je mi to vlastne na úžitok.
Po doterajších skúsenostiach s novými mincami som dospel k názoru, že orientácia v peňaženke by bola iste ľahšia a rýchlejšia, ak by mince rôznych nominálnych hodnôt boli výrazne a jednoznačne farebne rozlíšené. Útroby našich euro-meštekov by tak začali hýriť spleťou pestrofarebných odleskov zjednodušujúcich rozlišovanie a zároveň lahodiacich zraku svojou rozmanitosťou. Zelené, červené, modré, fialové, žlté, hnedé a iné pliešky by sa ľuďom blyšťali v rukách ako flitre na karnevalových kostýmoch. Dnes už nie je problémom zadovážiť si v takýchto pestrých farbách napríklad zväzok kľúčov, no v prípade mincí by sa ich výrobné náklady asi neúmerne predražili (pri súčasných technológiách). Také je aspoň moje laické vysvetlenie faktu, že sa takéto riešenie dosiaľ nezačalo realizovať. Veď ťažké je čo i len predstaviť si, že by takáto myšlienka ešte nestihla skrsnúť v hlavách kompetentných.
Ale to by som chcel zrejme primnoho odrazu. Všetok pokrok si predsa vyžaduje postupnosť čiastkových krokov. Zatiaľ nám prináleží byť vďační aspoň za to, že po rokoch patriotizmu vo svete financií sme sa prepracovali k integrácii a unifikácii meny aspoň na európskej úrovni. Verím, že sa azda ešte naša generácia dožije doby, kedy bude zavedená jednotná mena na celosvetovej úrovni. Okrem mnohých praktických zjednodušení, ktoré to môže priniesť, by takýto krok zaiste prispel aj k posilneniu všeľudskej vzájomnosti, spolupráce, k precíteniu jednotnej podstaty všetkých ľudí.
Ak by azda v niekom pretrvávala nostalgia za obľúbenou národnou menou či obava zo stierania rozmanitosti národných špecifík, mohli by sa v každej krajine vydávať peniaze obsahujúce okrem spoločných charakteristík aj osobité národné motívy – tak ako je to už i teraz na rubových stranách euromincí. Globalizácia predsa nemusí mať podobu prílišnej unifikácie, vedúcej k ochudobňovaniu o existujúcu rôznorodosť. Záleží od nás všetkých, či sa budeme zasadzovať za jej primerané, citlivé uplatňovanie. Aby zjednocovanie neznamenalo cestu k fádnej uniformite, ale prehlbovanie vedomia jednoty v rozmanitosti. Len tak môže medzi ľuďmi sveta zavládnuť viac než len tolerancia – láska.
¶
¶
¶
(9. 1. 2009)
