¶
Dnešný historicky významný deň je už podľa svojho názvu dominantne charakterizovaný tromi pojmami zásadného významu:
· boj
· sloboda
· demokracia
Dovoľte mi, prosím, pozastaviť sa nad ich aktuálnym i perspektívnym významom, aby sme si mohli čo najplnšie ozrejmiť, čím by nám 17. november mal byť, k čomu by nás mal nabádať.
Boj sprevádzal človeka od nepamäti a zrejme v tej či onej forme zostane súčasťou jeho života ešte dlho. Nie je to však fenomén statický – vyvíja sa. Od podôb silových telesných útokov prechádza postupne čoraz sofistikovanejšími a skrytejšími formami, speje od násilia fyzického, zjavného k nátlaku psychickému, citovo-racionálnemu – nenápadnejšiemu, no presne cielenému. Čo do prostriedkov sa zjemňuje, ale čo do cieľov a rozsahu, žiaľ, menej.
Aby však boj prestal byť pre človeka prejavom živočíšnej pudovosti a transformoval sa do podoby dôstojnej humanizmu, musí človek a následne ľudstvo ako celok vedome uskutočňovať ešte iný, veľmi dôležitý druh vývoja boja. Musí boj zvnútorňovať. Musí upúšťať od boja s vonkajším nepriateľom (iným človekom, nepriaznivými okolnosťami) a prechádzať k boju človeka so sebou samým, so slabosťami a neduhmi svojho duševného sveta. Teda prestať podliehať ilúzii vonkajších príčin ľudských ťažkostí a začať odhaľovať príčiny skutočné, vnútorné. Známe a pravdivé je konštatovanie, že najväčším nepriateľom človeka je človek sám. Ak sa chce s týmto nepriateľom účinne vysporiadať, musí zacieliť svoj kritický pohľad a zároveň zbraň prerodu dovnútra.
Začať treba na úrovni najhrubšieho násilia, v rovine telesných a hmotných prejavov sily, moci. Ak niekto bojuje proti násiliu zabíjaním, zmýlil sa v prostriedkoch. Vražda zdroj násilia neodstraňuje, ale naopak násilie reťazí, ba môže ho i ďalej zmnožovať. Zabitie násilníka vyvoláva ďalšiu nenávisť a túžbu po pomste v tých, ktorí sú s obeťou nejakým spôsobom spriaznení. Násilie možno skutočne zastaviť a definitívne poraziť iba nenásilím. Nenásilie sa začína v duši človeka, uvedomením si nezmyselnosti násilia a budovaním vnútorného mieru.
Ale v tomto bode pokroku sa neslobodno zastaviť, zaspať na vavrínoch. Ak niekto zvíťazil nad svojím sklonom k fyzickému násiliu, má od konečného víťazstva nad násilím ako takým ešte ďaleko. Čaká ho bitka s dotieravým a vytrvalým pokušením manipulovať iných psychicky, presadzovať svoju vôľu z pozície chytráctva, mocenského vplyvu. Ba dokonca aj so snahou presadzovať takýmito prostriedkami princípy, ktoré úprimne považuje za dobré, ušľachtilé. Nikto z ľudí nedisponuje dokonalým poznaním, neomylnosťou a násilným presadzovaním svojich pomýlených ideálov môže napáchať oveľa viac zla než úžitku. Účel vskutku nesvätí prostriedky. Veď aj takí vodcovia más ako Hitler, Lenin, Stalin a ďalší boli akiste vnútorne presvedčení o správnosti svojich ideí, ktoré presadzovali aj cez mŕtvoly, cez utrpenie miliónov tých, čo sa ich vplyvu nedokázali vzoprieť silou vnútornej slobody.
17. novembra 1989 a v nasledujúcich dňoch sa u nás aktérom tzv. nežnej revolúcie podarilo vyvarovať sa aspoň telesných prejavov násilia. Nie je to maximálne víťazstvo, ale vzhľadom ku globálnej spoločenskej klíme tej doby to bolo víťazstvo cenné, predznamenávajúce významné zmeny v platnosti zásad a ideálov v našich krajinách.
No nie menej potrebné je uvedomiť si, že tento proces znamenal zároveň nový precedens v miere zrelosti boja. V ústupe od krviprelievania k vyjednávaniu o revolučných zmenách. Znamenalo to nastavenie latky nenásilia do historicky rekordnej výšky. Povýšenie etickej latky, ktorú sa všetkým budúcim nasledovníkom nežných revolucionárov už nesluší podliezať, jedine pokúšať sa ju čestne zdolávať.
Sloboda dosiahnutá udalosťami na sklonku roku 1989 u nás nebola rozhodne slobodou úplnou a ani zďaleka ňou nie je ani dnes. Skutočná sloboda sa totiž nerodí zo dňa na deň a už vôbec nie masovo a inštitucionálne – ako produkt revolúcie. Sloboda sa neustanovuje, do slobody je treba dorásť.
To, čo sa v osemdesiatom deviatom podarilo, bolo vytvorenie predpokladov pre zrod slobody vonkajšej – legislatívnej. Nič viac, ale ani nič menej. Bol to veľmi dôležitý krok. Bola to pre budovanie Slobody podmienka veľmi nutná, nie však podmienka postačujúca. Postačujúcimi sú výlučne odvaha a odhodlanie každého jednotlivca vykročiť k dozrievaniu do slobody plnej, ktorou je opäť iba sloboda vnútorná, nezávislá na spoločenských pomeroch.
Človek sa nemôže stať plne slobodným skôr, ako slobodné myslenie, rozhodovanie a konanie dovolí sám sebe. A to je v prípade väčšiny našich súčasníkov proces dlhodobý a bolestný. Veď drvivá väčšina z tých, ktorí pred devätnástimi rokmi mohli vzhľadom na ich vek vtedajším udalostiam aspoň zhruba rozumieť, prežila väčšiu časť svojho života v totalitných režimoch, ktoré rastu slobody nežičili. Človek, ktorý sa narodil a vyrastal v atmosfére umelej uniformity, sebaklamu, izolácie od pokrokového sveta a v spoločenskej klíme podporujúcej priemernosť a stagnáciu, nedokáže v krátkom čase objaviť v sebe svoju pravú vnútornú hodnotu a pozbierať odvahu identifikovať sa s ňou. Jeho prvé kroky v relatívne slobodnom spoločenskom systéme sú skôr tackavým tápaním než sebavedomým smerovaním k jasnému cieľu. Pravda, česť výnimkám – nie sme jednoliatou masou a individuálne rozdiely v osobnej zrelosti a schopnostiach sú značné.
Jedným z typických znakov nezrelého uchopenia vonkajšej slobody je opojenie novými právami pri súčasnom opomínaní zodpovednosti s nimi nerozlučne spojenej. Je to kvázi slobodné konanie, ktoré je také krátkozraké, že pre stromy nevidí les. Až keď takýto človek tvrdo narazí na dôsledky svojich „slobodných“ úletov, začne popri výhodách vidieť aj ich nevýhody. To možno jasne vidieť napr. na dnešnom hromadnom opojení konzumom, ktorý je dočasne umožnený relatívne vysokým ekonomickým rastom. Bokom idú zdravie, vyvážený životný štýl, sociálne cítenie, ohľad na životné prostredie, kultúrnosť, úprimný duchovný život atď. Rastie individualizmus, workoholizmus, vzájomná izolácia podnecovaná ilúziou nezávislosti, virtualizácia a „voľnosť“ partnerských vzťahov, rozvodovosť, preťaženie stresujúcimi vplyvmi, výskyt civilizačných chorôb a množstvo ďalších patologických spoločenských javov. Hľa, typický mantinelizmus príznačný pre bezhlavý skok do „raného“ kapitalizmu, ktorý sa nevie poučiť na chybách iných, preto ich musí zopakovať vo vlastnej verzii!
Nezúfajme, že po necelých dvoch desiatkach rokov žičlivých pre učenie sa slobode naozaj slobodnými ešte nie sme a tak skoro ako celok ani nebudeme. Vyžaduje si to výmenu generácií.
Nezúfajme, ale pracujme na sebe a buďme sebakritickí. Nezamieňajme si slobodu s bezbrehou svojvôľou! Nie je to znakom dospelosti.
Slovo demokracia znie v súčasnosti až príliš často, je glorifikované a tým zároveň dehonestované. V médiách je pertraktované s takou samozrejmosťou, že sa už málokto zamýšľa nad jeho skutočným významom a hodnotou. Demokracia je dnes synonymom ideálu, ba priam ideálu „najideálnejšieho“. Je preceňovaná, je to (v skutočnosti) cesta zamieňaná za zdanie konečného cieľa všetkého spoločensko-politického snaženia.
Za akú považoval demokraciu W. Churchill, ktorý vždy stál v službách obrany ľudských hodnôt? Označil ju za „najmenej zlý“ model vlády. Teda vonkoncom nie za niečo ideálne, len za dočasné východisko z núdze. Demokracia je azda najmenej zlým riešením v súčasných svetových pomeroch, určite však nie je niečím najlepším možným, neprekonateľným. Zodpovedá súčasnému stavu vývoja ľudského vedomia a charakteru, jeho priemerne dosiahnutej úrovni. Idea demokracie nie je ušľachtilejšia než koncept budovania komunizmu, ale je realistickejšia – počíta s ľudskými slabosťami a zotrvačnosťou v nich. Demokratická spoločnosť nie je spoločnosťou ideálnou, je spoločnosťou vhodnou pre nedokonalých ľudí, akými ľudia dneška určite sú. S dokonalými ľuďmi by aj komunizmus bol krásny, nedeformovaný, bezproblémový. Jeho dosiahnutie v dohľadnej budúcnosti je však utópiou, v tom je príčina neodvratného stroskotania jeho budovania.
Slabosťou demokracie je nutnosť kompromisu medzi všeobecným dobrom a výhodami pre väčšinu. Väčšinový názor tu vždy preváži, hoci len zriedka je tým najlepším možným riešením. Ak je totiž nejaký názor väčšinový, vôbec to nie je zárukou jeho optimálnosti, úplnej správnosti. Naopak, najbližšie k úplnej pravde máva spravidla drobná menšina najchápavejších, najmúdrejších jedincov. Tí však v demokratických pomeroch nemajú šancu svoj názor všeobecne presadiť, sú „prevalcovaní“ silou väčšinového vkusu a záujmov mocných. Spravidla bývajú pochopení a docenení až stáročia po svojej smrti... Nejedna vojna či iné bezprávie sa zrodili ako produkt väčšinového „demokratického“ rozhodnutia, či už prostredníctvom nástrojov demokracie priamej alebo nepriamej.
Demokracia má bezo sporu aj množstvo pozitívnych znakov, ktoré však nepovažujem za potrebné vymenúvať, keďže sú všeobecne známe.
Dosiaľ sa vo svete zrodilo mnoho alternatívnych konceptov usporiadania spoločnosti a ustanovenia pravidiel v nej platných (aristokracia, géniokracia atď.), no žiadny z nich nie je univerzálnym liekom na neduhy dnešného ľudstva, preto v súčasnosti nie sú rozšírené.
Ani teokracia nie je súca pre človeka dneška, ktorý spravidla nedokáže identifikovať Božiu vôľu jednoznačne a navyše má sklon interpretovať ju veľmi subjektívne, čoho dôkazom je roztrieštenosť cirkví a náboženských hnutí.
Čo teda zostáva súčasníkovi, ktorý má úprimnú snahu prispievať k rozvoju a harmonizácii dnešnej spoločnosti čo najlepšie?
Podľa môjho názoru predovšetkým svedomie a jeho kultivácia, tiež úsilie o vzdelanosť a rozhľadenosť, ktoré sú kľúčmi k optimálnemu rozhodovaniu. No predovšetkým to prvé, pretože mravný, hoci neinformovaný človek napácha menej škody a učiní viac dobrého než inteligentný a vzdelaný prospechár.
Je lepšie pridať sa k dobroprajnej menšine, ktorá v krátkom časovom horizonte nemá nádej presvedčiť ostatných, než viezť sa pohodlne spolu s väčšinou, ktorá sa mýli a pácha nemorálne bezprávie.
Ak už dnes nemáme nič vhodnejšie k napredovaniu, než je demokracia, snažme sa, aby to bola demokracia nielen akceptujúca vôľu väčšiny, ale najmä demokracia mravná.
(17. 11. 2008)
¶
¶
