Takáto výzva nemohla nezapôsobiť. Už búchajú na dvere ďalší vizionári, otvorené hlavy, vidiaci svetovosť Bratislavy v zavalení centra mesta vežiakmi Dubajského typu. Myšlienková príbuznosť oboch návrhov nie je náhodná, koniec koncov obaja vizionári začínali, podľa vlastných vyjadrení, dovozom čínskych počítačov, čo vlastne vysvetľuje ich afinitu k riešeniam ázijského typu.
Tak hurá na to! Poďme otvoriť Bratislavu aj ďalším vzorom. Nech sa páči. Koeficient svetovosti naisto zvýši svetová metropola Ulanbátar. Mongolsky osviežujúca kombinácia sklenených bánk, rozpadnutých sovietskych panelákov a pastierskych júrt nám určite zaistí pozornosť všetkých svetových časopisov, po ktorej tak volajú niektorí naši architekti. Pravda, asi to nebudú časopisy architektonické, odhadujem ich skôr na psychiatrické, ale písať budú ostošesť. Alebo rozkvitajúce svetové metropole Lagos, Káhira, Irkutsk, či Novorissijsk, povláčme ich všetky do Bratislavy a hneď budeme svetoví aj my, zaraz si nás všetci budú považovať a obchádzať. Aké jednoduché.
A čo takto kúsok vlasti? Skúsme spraviť z Bratislavy také Michalovce, alebo Lučenec. A či Komárno si tiež nezaslúži byť v hlavnom meste? A Horná Mariková? A Dolná? Sem s nimi, všetko zamiešať, zatrepať, natlačiť do klobásy a je tu Bratislava. Výsledok už vidieť. Chaos, chaos, chaos. Rozvrátené mesto, rozvrátená spoločnosť. Smutný obraz nekompetentnosti a bezradnosti bratislavského magistrátu, vláčeného súkromnými záujmami, likvidujúceho Bratislavu po kúskoch, ale o to ničivejšie.
Bratislava je Bratislava, ani New York, ani Dubaj, ani nič iné. Je to stredoeurópske mesto, so stredoeurópskou architektúrou a tradíciou. Mesto postupného vývoja a humánneho urbanizmu. Dunaj, hrad a vinice. Tak jednoduché a pre niektorých stále tak nepochopiteľné. Mesto, ktorému najviac ublížili násilné pokusy spraviť z neho to čo nebolo, nie je a nikdy nebude. Projekty komunistickej krásavice na Dunaji, či mrakodrapovej metropole, River Parku, Glórie, Troch veží, ObyDicku (Mannhatanu) atď, akokoľvek prestížnych architektov, lámu Bratislave väzy. Pretože to nie sú projekty pre bratislavčanov, sú to skamenené egá investorov. Ich absurdita ale tkvie v niečom inom, paradoxne tieto projekty iba odhaľujú predstavu navrhovateľov samých o sebe. Títo ľudia si totiž neveria, že vedia spraviť niečo pekné a zároveň s mierou, nenápadné, ale zato originálne. Hoci trávia v Londýne mesiace, understatement im nič nehovorí; stále vyhráva ten s najväčšími hodinkami. Nedostatok sebadôvery, vkusu a komplexy ich ženú do výšok, predháňajú sa kto vyššie, rýchlejšie a viac. A Bratislava chátra.
Podobne ako Sovietsky zväz viedol smiešny a absurdný, ale o to zúrivejší, závod so západom, kto vyrobí viac ocele a betónu, sa pred našimi očami pravdepodobne odohráva zápas J&T a Penty, kto si postaví vyšší, drahší a pompéznejší pamätník. RiverPark, či Čulenova? Pochopiteľne vežiaky, čo to dá. Veď čo spraví trpaslík, keď chce aby si ho všimli? Ten inteligentnejší urobí niečo užitočné, pomôže ostatným a ľudia si ho radi budú vážiť. Ten slovenský vyskočí na stoličku a začne mávať bakuľou, tu sóoóm, héééj, boha vášho, ja Vám ukážem kto sóóóm. Bratislava? Koho to zaujíma, kulisa nášho úspechu!
Prečo chlapci nepostavia školu? Nemocnicu? Múzeum? Jednoduchá odpoveď. Lebo to nie je z diaľky vidieť. A v ázijskej stepi platí, kto nie je vidieť z diaľky, toho sa nikto nebojí. Preto nám tu bratia Sovieti zanechali ázijskú mohylu na Slavíne, namiesto víťazného slovenského návrhu, tuším od Svetka. A preto nám a všetkým okoloidúcim (je ich čoraz menej, prečo asi...) naši zbohatlíci okázalo demonštrujú svoju moc, v skutočnosti však svoje komplexy a obavy, hoc pod pláštikom renomovaného mena. Mimochodom, pozrite si realizácie kancelárskych budov Zahy Hadid. Tie do neba, podobné Bratislavským, sa vynímajú v takých „svetových" metropolách ako Dubaj, Káhira, Emiráty, Kuala Lumpur, Moskva, Bukurešť a pod. Samá vyberaná spoločnosť, náš vzor. V Zurychu, Aachene, Londýne, Berlíne, Antverpách, Kloten, či Budapešti si toto Zaha Hadid nedovolí....
Čo dodať. Niekto si tu totálne pletie príčiny a následky. Svetovosť nikdy nebola, nie je a nebude v kvantite, ale v kvalite. Nie tony ocele a betónu, ale kvalita života a ľudský rozmer rozhodujú o prestíži. Nie ázijské sociálne inžinierstvo a agresivita, ale stredoeurópska kvalita života, vzdelanie, miera, vkus, tolerancia, úcta k prostrediu a k druhým, nám pomôžu získať úctu predovšetkým nás samých. Menej je niekedy viac.
Vyzerá to, že mestá ako Ženeva, Mníchov, Hamburg, alebo Zurych si vlastne ani neuvedomujú aké sú provinčné. Chudáci, ani jeden poriadny vežiak. Presne ako v tej scéne od Lasicu a Satinského: „sprostie sa tie sliepky, behá po dvore a hádam ani nevie, že je sliepka".
Naši chlapci behajú po dvore a strašne nechcú byť sliepkami, ale ako hovorí Jules v rozhovore v Vincentom Vegom vo filme Pulp Fiction: „ personality goes a long way...".
