reklama

K. H. Borovský: panslavizmus a austroslavizmus

Žiaľ, ako aktuálne znejú dnes vtedajšie slová K. H. Borovského o veci Slovanov. Vzťahy rusko - poľské sa doteraz nenapravili, Poľsko ako člen NATO stojí na strane proti-ruskej. Najhoršie je to s konfliktami Rusko - Ukrajina.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Karel Havlíček Borovský (nar. 1821 – zomrel 1856) byl český básnik, novinár a politik. Je považovaný za zakladateľa českej žurnalistiky, satiry a literárnej kritiky.
Z pohľadu literatúry býva priraďovaný ku realizmu, politicky potom patrí k tzv. 2. generácii národných buditeľov. R. 1848 bol členom Národného výboru, delegátom Slovanského zjazdu a bol tiež zvolený do krajinského i ríšského snemu. V r. 1849 ukončil poslaneckú dráhu a venoval sa politickej publicistike. V rokoch 1850–51 vydával v Kutné Hoře za neprestajných konfliktov so štátnou mocou týždenník Slovan. Po zastavení Slovana žil so svojou rodinou v Německom Brodě a hoci sa dobrovoľne stiahol do súkromia, bol v decembri 1851 zatčený a do r. 1855 internovaný v Brixenu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nebol samostatným filozofom, v svojej publicistike však vyjadroval názory jeho generácie, najmä jej liberálneho krídla, a sám k ich vytváraniu prispieval. V úvahe o národnej filozofii z r. 1847 proti nemeckej špekulatívnej filozofii staval potrebu praktickej filozofie národnej. Novo prehodnocoval l problematiku českých národných dejín, najmä husitstva, bratrského hnutía a reformácie.
Spočiatku bol pod vplyvom Jána Kollára a ďalších priateľov zástancom rusofilstva a všeslovanskej vzájomnosti. Svoj názor výrazne korigoval po ročnom pobyte v cárskom Rusku, kde pôsobil ako vychovávateľ u významného profesora. Už v roku 1844 sa vrátil s presvedčením, že slovanská vzájomnosť je celkom nereálna. Ako demokrat požadoval ústavno právne usporiadanie štátu, nesúhlasil však s revolučným riešením a republikanizmom. Bojovne vystupoval proti klerikalizmu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

(Pražské Noviny z roku 1846). Článok „Slovan a Čech“ je jedným z jeho hlavných článkov z obdobia pred rokom 1848, a je vlastne deklaráciou autorom propagovanej politiky austroslavismu. Autor ho napísal na základe svojich skúseností z ciest po Rakúsku a po iných slovanských krajinách, najmä v priebehu pobytu v ruskom prostredí a počas pobytu v Moskve. Článok napísal vo veku 25 rokov na počiatku svojej systematickej novinárskej práce a predznamenal tak politický program celej generácie obrodencov.
V tom čase bola veľmi aktuálnou myšlienka Slovanstva. Slovanské národy v rakúskej monarchii mali postupovať spoločne v presadzovaní svojho rovnoprávneho postavenia najmä v opozícii oproti nemeckej a maďarskej časti ríše. Rusov, Poliakov, Ilírov a iných Slovanov považoval každý za svojich bratov, staral se o ich prospech, ak nie viac, tak aspoň ako o vznik svojho národa; a tí, ktorí boli najpraktickejší, živili v svojom srdci presvedčenie, že v perspektíve, všetkých 80 miliónov Slovanov (aj s tými miliónmi, ktoré časom pribudnú) budú mať spoločne jeden písomný jazyk, jedny sympatie aj iné veci; prosto, že z nich zo všetkých bude jeden národ v takom zmysle ako sú Francúzi atď. jedným národom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako vtedy zmýšľal a čo publikoval, uvádzam v koncentrovanej podobe v ďalšom, hovoriac v 1. osobe ako K. H. Borovský.

Za študentských čias na univerzite Pražskej, keď je človek najviac náchylný nadchnúť sa až nerozumne pre novú obľúbenú myšlienku, prišlo mi na um niečo o velikom slovanskom národe, o bratstve, rovnakého zmýšľania a rozdielnych kmeňov medzi sebou, o budúcej vznešenosti jeho atď.; znelky zo Slávy dcéry deklamovali sme ticho a nahlas, zaoberali sme sa abecedami a gramatikou rozličných slovanských nárečí, kládli si za veľkú česť spievať dve poľské, jednu ruskú a dve ilírské piesne. V tomto blaženom čase oboznámil som sa podľa možnosti z kníh jazyky, deje a obyčaje kmeňov slovanských, zaumienil som si precestovať všetky ich kraje a oboznámiť sa so všetkými bratmi slovanskými osobne v ich krajinách.
Spoznal som Poľsko – nezapáčilo sa mi, s nenávisťou a s pohŕdaním som opustil sarmatské kraje, a po novom roku som v najtuhších mrazoch klusal na kybitke (ruský typ voza s koňmi) do Moskvy, ohrievaný najviac horúčavou svojej srdečnej vše-slovanskej vzájomnosti. Ruské mrazy a ostatné ruské veci uhasili vo mne poslednú iskru vše-slovanskej lásky; kozmopolitizmu som aj tak nikdy nemal ani trocha v tele, a tak som sa vrátil do Prahy ako Čech, púhy neústupný Čech, ba s akousi tajnou kyslosťou proti menu Slovan, ktoré mi pri oboznámení sa dostatočne s Ruskom i Poľskom bolo cítiť nejakou iróniou.
Po nejakom čase, keď som na nemilé dojmy trocha zabudol, zmiernila sa mi opäť krv, a bol som v stave všetky podivné pestré myšlienky, nenávisť a príchylnosť v svojej duši porovnať a pri chladnej mysli výsledky na mieste nadobudnuté a mrzuté osobné skúsenosti s predošlou poetickou nadšenosťou opäť uviesť do súmernosti. Prosto utvoril som si pre seba zásady o Slovanstvu a Češstvu a tie tuná čitateľom len k uváženiu mienim predložiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Predovšetkým, vyslovujem pevne svoje presvedčenie, že Slovania, totiž Rusi, Poliaci, Česi, Ilírovia atď. nie sú jedným národom – tieto slová sú ako vypovedanie vojny, a tak rozhodné, že budú potrebovať obšírne vysvetlenie. Ak nechcem tu opakovať všetko, čo som na inom mieste pre určenie toho, čo je národ, už povedal; použijem tu radšej prirovnanie.
Komu kedy napadlo hovoriť o národe románskom nebo germánskom? Komu napadlo pomenovať Vlacha bratom Španiela a Francúza alebo Angličana s Nemcom rátať do rovnakého národa? A takisto ako Španieli, Portugal, Francúzi, Plaší dokopy sú národy románske; a Nemci, Dáni, Švédi, Norvézi, Holanďania sú známi ako germánske národy, takisto sme my, Poliaci, Iliri, Rusi atď. slovanskými národmi, a meno Slovan je a má zostať vždy len menom zemepisným a vedeckým, nie však menom srdečným, menom sympatie, s akou každý národ svoje meno vyslovuje.
Tak ako nemá byť človek riadny kozmopolitom (kto vraví, že každého miluje, nemiluje nikoho), tak ako by bolo smiešne cítiť patriotizmus indoeurópsky a robiť o ňom verše nadšenia; takisto, len ovšem v menšej miere, nepravdivé je vlastenectvo vše-slovanské. Ak niekto namieta, že snáď medzi slovanskými národmi nie je veľká rozdielnosť, ako medzi románskymi a germánskymi, musíme tomu naprosto odporovať. Trebárs by napríklad medzi jazykmi rozličných slovanských národov ani tak veľký rozdiel nebol ako medzi jednotlivými germánskymi a románskymi (hoci napríklad medzi francúzštinou a vlaštinou nie je väčší rozdiel než medzi ruštinou a češtinou), nesmieme predsa zabúdať, že nielen jazyk, ale aj obyčaje, náboženstvo, vláda, vzdelanosť, sympatie a. i. dokopy národnosti a teda i rozdiely medzi rozličnými národmi vytvára, ak sa berie se pri slovanských národoch na všetko náležitý zreteľ, nesmieme už tvrdiť, že by si napr. Rusi a Česi, Poliaci a Rusi, Ilírovia a Poliaci stáli bližšie, než hociktoré dva národy germánske alebo románske.

Čas a okolnosti rozdelili veliké množstvo ľudu slovanského pôvodu už oddávna na štyri od seba odlišné národy, z ktorých (s výnimkou Ilírov) už od dávna jedným národom samostatným je, a všetko alebo mal alebo má, čo je potrebné, ak sa má o národe hovoriť. Nebudeme namietať že je to veľké šťastie, byť členom velikého, rozšíreného národa, tak ako si mnohý malý človek praje byť veľkým, tak ako by snáď nikto dobré vlastnosti, moc, imanie atď., ak by tieto mohol mať, od seba neodháňal; z druhej strany sa ale od rozumného človeka očakáva, aby bol so svojím osudom spokojný, a s tým čo má sa uspokojil, nežiadal toho, co mať nemôže. Šľachetná myseľ Kollárova nás rozohriala v Slávy Dcéry najviac k akémusi neurčitému priateľstvu a bratstvu so se všetkými slovanskými národmi; bola potrebná tak silná, živá a nová páka, aby sa naše duše tak dlhou nečinnosťou zmalátnené a zovšednené opäť k nejakému životu prebrali, a tiež sme naozaj z tejto myšlienky veľmi veľa dobrého pre seba vyťažili. Z druhej strany sa ale práve týmto básnickým a veľmi neurčitým priateľstvom a bratstvom, ktoré sa ustavične medzi púhou literárnou vzájomnosťou a ostatnými vyrieknutými a nevyrieknutými požiadavkami panslavistickými kolísalo, nakoniec tak hlavy pomiatli, zvlášť ľuďom v zemepise a histórii ako aj slovanskom národopise menej cvičeným, že už sami nevedeli, kadiaľ von a kadiaľ tam s tým Slovanstvom. Následky potom takej pomätenosti myšlienok a z neurčitosti pojmov bývajú vždy podivné a najviac škodia.

------

Prichádzam k najdôležitejšej časti tohto pojednania, k tej okolnosti, ktorá vlastne rozhoduje o celej budúcnosti myšlienky Slovanstva. Je to pomer Rusov, Malorusov a Poliakov medzi sebou. Tento pomer, ako tieto tri národy slovanské stoja, ospravedlní najlepšia všetky, mnohým snáď trpké, výroky o Slovanstve, ktoré som hneď na počiatku tohto pojednania urobil, a – urobiť musel. Postavil som hneď na začiatku zjavné vyznanie svoje, kam smerujem, a dúfam, že sa konečne najväčšia časť čitateľov s náhľadmi týmito spriatelí.

Slovanstvo je vlastne na tri nerovnaké časti rozdelené, ktoré medzi sebou nie sú v spojení
- východné Slovansko (Rusi, Poliaci, Malorusi)
- západné Slovanstvo (Čechoslovania: Čechy, Morava, Slovensko, Sliezsko)
- južné Slovanstvo – Ilírovia (Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, Bosna, Albánie)

Pozrime sa na dejiny velikého Slovanského východu a osudy týchto troch velikých slovanských národov, a uvidíme, ako jeden po druhom snažil sa o primát, o hegemóniu nad ostatnými dvoma, čo sa snáď z tej okolnosti zemepisnej sčasti vysvetliť dá, že medzi týmito národmi od prírody žiadne hranice určené nie sú.
Najprv vládol Kyjev a Malorusko, tam sa utvorila prvá mohutnosť ríše a zdalo sa, že Poľsko i ostatná terajšia Rus do tej ríše vtiahnuté budú. Skoro však klesla veliká ríša Vladimíra a s ňou upadli vyhliadky na samostatnosť národa Maloruského. Teraz započali vznikať súčasne národ poľský a velkoruský, spočiatku, keďže ich centrá Krakov a Moskva veľmi od sebe vzdialené, jeden o druhého nedbali; potom však tým viac prichádzali medzi sebou do rozličných vzťahov, čím viac sa moc ich obidvoch šírila, čím viac sa hranice ich ríš vzájomne blížili, až nakoniec spolu bezprostredne hraničiť začali.
Tak sa stretli dvaja nad mieru podobní a nad mieru rozdielni velikáni; podobní v anarchii a nespravodlivosti domáceho zriadenia, rozdielni vo viere, jeden samovladársky, druhý aristokratický. Skoro nastala medzi oboma zášť, po zášti vojny, a z vojen utvorila sa postupne taká nenávisť národná, že jeden o skazu druhého usilovať počal, a tak ešte až podnes stoja obidve národnosti poľská i ruská proti sebe.

Dve strany se spolu o život a o smrť potýkajú, národ ruský s národom poľským, ako je možno s obidvoma sympatizovať, obidve rovnako milovať! Nedržať ani s jednou ani s druhou stranou, za takú lásku sa obidve strany nepoďakujú, a kto s jednou stranou je, musí byt nepriateľom druhej. Niektorí boli naklonení národnosti poľskej a nenávideli ruskú, iní naopak, a to mala být slovanská vzájomnosť.
Sám o sebe môžem tu napríklad uviesť, aké som fázy prešiel v slovanskej sympatii, než som svoje zmätené náhľady prehodnotil a do poriadku uviesť doviedol. Spočiatku prial som Poliakom nenávidiac Rusov, akonáhle som ale naozajstný stav vecí v Poľsku bližšie spoznal, akonáhle mi pred očami spadol závoj poeticky zakrývajúci prozaickú biedu a skazenosť národa, to jest, šľachty poľskej; premenila sa hneď náklonnosť moja v nenávisť, a z akejsi psychologicky veľmi pochopiteľnej opozície zdali sa mi Rusi lepší než Poliaci.
Dlho však to netrvalo a nazrel som, že je Petr jako Pavel, Rus ako Polsko, zmizela slovanská sympatia, naučil som sa Rusov i Polikaov považovat při všetkej príbuznosti jazykov, pôvode a obyčajov jako národy nám Čechom cudzie; naučil som sa nazerať, že nám Čechom nie je dobre jesť polievku, do ktorej sme nedrobili, a co Rusi a Poliaci od starodávna medzi sebou majú, nech si tiež medzi sebou vyjednajú.
Ako teraz Rusi vo Varšavě, tak boli Poliaci v Moskve; do chrámov ruských stavali z bujnosti koně a hanebným spôsobem hubili krajiny velkoruské. (Ako sa k Malorusom chovali, povieme na svojom mieste.) Hoci nemôžeme schvalovat konanie Rusov v novších časoch proti Poliakom, predsa by nespravedlivé bolo zamlčať, že im najviac len takou mierou odmeriavajú, akou im v čas mohutnosti svojej Poliaci merali.
Dobre viem, že by mi tu niekto protirečiť mohol: »V takých teda okolnostiach je bratská, naozaj slovanská povinnosť naša starať sa o zmierenie týchto dvoch národov, ako priateľ nedorozumenie medzi svojimi priatelmi narovnať hľadí. Potom predsa docielime ideálu svojho, svornosti medzi všetkými Slovanmi. K vyvráteniu tejto námietky postarám sa dokázať, že sa rozpor a boje medzi národom poľským a ruským nikdy utišit a skončiť nemôžu, a tu prichádzam na Maloruské stepi.
Malorus, Ukrajina, je ustavičná kliatba, ktorú sami nad sebou vyriekli Poliaci i Rusi, jest jablko nesvornosti hodené osudom medzi tieto dva národy, je príčinou ustavičnej nenávisti medzi obomi, kým jeden celkom pokorený nebude. Pomer, v aký najprv Poľsko a potom Moskva vstúpili k Ukrajine rečenej Malorusko, Malo- i Belorusi nikdy nedovolia, aby nejako zmierené vedľa seba stáli, aby sa v priateľstve porovnať a vzájomné hranice medzi sebou položiť mohli. Tak sa nad Polskom a Ruskom mstí potlačená sloboda Ukrajiny.

V Poľsku i v Rusku panovala nevôľa, a len na obšírnych stepiach Ukrajiny jazdil Kozák volný ako bujný vietor; na týchto stepiach utvorila sa poznenáhlo sloboda primeraná ľudskej dôstojnosti, akej nebolo ani v Polsce a na Rusi, rytiersky bránil tu kozák vlasť svoju, slobodu a vieru a odháňal basurmanov (mohamedánov). Hoci medzi nimi boli muži všeliakých slovanských národov, prevládal vždy živel maloruský, a keďže väčšina národa maloruského v poddanosti u poľskej šľachty bola, musela vzniknúť nenávisť medzi týmito volnými Malorusmi, ktorí len južnejšiu čast Ukrajiny zaberali, a šľachtou poľskou (Lachmi).
Nastali potom ešte horšie príčiny k nenávisti pre náboženstvo: Malorusi všetci horlivo vyznávali grécku vieru a poľská šľachta s jezuitmi nekresťanským, neľudským, lstivým, Bohu a Kristu nemilým spôsobom usilovala im vnútiť katolické náboženstvo. Zúril boj Malorusov proti Poliakom, v ktorom sa páchali diaboľské ukrutnosti; v udatnej hlave hajtmana Bohdana Chmelnického upevnila sa myšlienka oslobodiť dokonca národ od polskej šľachty a utvoriť samostatnú maloruskú ríšu; ale okolnosti neboli priaznivé a tak sa musel s časťou svojho národa dať pod ochranu rovnako veriaceho cára, ostatná väčšia část stonať neprestávala pod preťažkým jarmom aristokracie poľskej. Aspoň ta časť, ktorá sa dala ruskému cárovi pod ochranu, užívala ešte nejakej obmedzenej samostatnosti; hajtman Mazena chcel využiť okolnosti a založit slobodnú, celkom samostatnú ríšu maloruskú, ale Peter V. zvíťazil a Katarína zničila poslednú iskru slobody maloruskej a dala ľud, ktorý až doteraz mal osobnu volnost, do otroctva. A tak zhasol národ statočný, majúc z jednej strany Poliakov, z druhej Moskvanov za pánov a počal býť len najnižšou lúzou v svojej vlasti, dlho krvou predkov.
Nie je nádej, aby sa kedy opäť z mohýl (hrobov) nevzniesli hore bujní orlovia ukrajinskí, len strašné, bohatierské dumky a piesne budú večne hlásiť svetu nešťastné osudy národa maloruského, a veliké mohyly, rozostavaní po celej krajine strážcovia minulosti, večne sa budú chmúrne pozerať na poklesnutých synov ukrajinských, nad ktorými se zdajú nariekať kŕdle čiernych vtákov, poletujúcich od mohyly k mohyle.
Duch národa maloruského pochovali Poliaci a Rusi, ale o veliké telo počali sa deliť, a ako zvyčajne býva pri delení, počali se kváriť a doteraz sa ešte neporovnali. Obidva národy Rusi i Poliaci vydávajú maloruský jazyk (ktorý ostatne i od ruštiny i od poľštiny tak vzdialený je ako napr. čeština od poľštiny) za nárečie svojho jazyka; osobitne snažili sa v posledných časoch, vidiac velikú prednosť na strane ruskej, všelijako ľud svoj podmanený maloruský len za skazených nejakých Mazurov a jazyk organický Malorusov len za zlú nejakú a pokazenú polštinu vydávali.
Hoci ostatne Malorusi i Moskala (Kacana) i Poliaka (Lacha) nenávidia, a od oboch podľa všetkých svojich vlastností značne a podstatne sa líšia; predsa Rusi čoby držitelia Maloruska oveľa priaznivejšiu okolnosť na svojej strane majú než Poliaci: rovnakosť vo viere (gréckej) a náhodilá rovnakosť mena národa tu osobitne rozhodujú. Moskovčania tu použili akurát takú politiku, ako dávnejšie Poliaci s Litvou; ako sa títo s ňou pobratali aby ju pohltiť mohli a popoľštiť, tak že tam už teraz celá šľachta je poľská, takisto robia sa teraz Moskovčania bratmi Malorusov a pod zámienkou akoby sa za útisky urobené skôr viere ruskej a národnosti od Poliakov pomstiť chceli, vydierajú len poddaných Malorusov z rúk Poliakov a berú si ich sami za poddaných. Tak postupne začína vytláčať šľachta veľkoruská zo všetkých bývalých východných častí veľkej republiky poľskej šľachtu poľskú.
Tu sme teda videli tri veliké národy Slovanského východu, z ktorých každý ostatné dva veľmi nenávidí; a tiež spravodlivú príčinu k nenávisti má. O bratstve tu nemôže byť rozumným spôsobom žiadna reč. Možno však predsa i u týchto národov myšlienka všeslovanstva by našla sympatie. Zdalo by sa, že to proti mne svedčí; zatiaľ ale práve ten spôsob, v akom Poliaci i Rusi všeslovanstvu rozumeli a prijali dokáže to zasa najviac, že nezasluhujú našej sympatie.
Rusi (nehovorím tu o vláde, pretože já zmýšľanie vlády ruskej spoznať nemôžem), chopili sa ídey všeslovanstva ako hovoríme zubami nechtami. V celom svete, osobitne ale v Európe sú Rusi alebo nenávidení alebo v opovržení (a to takmer stále z dobrých príčin), bolo by teda divné ale nad mieru príjemné nájsť niekde na západe priateľov. I spriatelili sa hneď, a zbratali sa s nami i s Ilírmi, považujúc sa však potajme za starších bratov, za poručníkov našich. Ruskí panslavisti totiž podľa svojho pošetilého zmýšľania o nás i o Ilíroch sa domnievajú, že by sme radi pod ich vládou stáli!! a pevne sú přesvědčení, že raz všetky slovanské krajiny v moci svojej mať budú ?!! Títo páni počínajú všade namiesto ruský hovoriť a písať slovanský, aby potom namiesto slovanský zasa tiež ruský mohli povedať.

Žiaľ, ako aktuálne znejú dnes vtedajšie slová K. H. Borovského o veci Slovanov.
Po krvavom rozchode sa zdá, že sa vzťahy Srbsko Chorvátske sa dostali z najhoršieho.
Vzťahy rusko - poľské sa však nenapravili, Poľsko ako člen NATO stojí na strane proti-ruskej.
Najhoršie je to s konfliktami Rusko - Ukrajina. Tu sa často uvádza ako veľmi efektívny postoj Bismarcka (o jeho autorstve sa vedú medzi historikmi spory) z 19. storočia: nechcem vojnu s Ruskom. Rusov a Malo-rusov treba poštvať proti sebe a oni už sa potom budú vzájomne kynožiť.
Každý, kto by sa akokoľvek zaslúžil o zmierenie a vyrovnanie medzi uvedenými znepriatelenými časťami Slovanov, vyslúžil by si nesmiernu vďačnosť.

Zdroj: uvedený v článku

Miroslav Nesrsta

Miroslav Nesrsta

Bloger 
  • Počet článkov:  115
  •  | 
  • Páči sa:  33x

Pôvodom z Brna na Morave; dôchodca, žijem na Liptove od r. 1965. V aktívnom veku konštruktér v odbore IT.Blogovanie robím v rámci intelektuálnej aktivity 3. veku so záujmom porozprávať sa o témach spoločného záujmu. Zoznam autorových rubrík:  filozofia, politika, ekonomikavzdelávaniekultúraautoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu