Ako každé dieťa, aj ja som v predškolskom veku musela prejsť cez lekársku prehliadku do nástupu do školy. Moja pani doktorka bola veľmi milá, kontrola prebehla v pohodke, ale prišlo k prehliadke očí.
V tom veku ešte deti samozrejme nevedia čítať, alebo skôr v mojej dobe nevedeli. Viem, že dnes už väčšina detí chodí do školy s tým, že vedia čítať. Tie, čo vedia čítať, z diaľky čítajú písmenka, ktoré im pani doktorka ukazuje a tie, čo nevedia, tak tie musia menovať obrázky. Lenže... to nie sú hocijaké jasné obrázky. Ja som musela menovať rôzne tvary, ktoré sa podobali na stoličku, na stoličku bez operadla, proste skoro rovnaké obrázky, len palička sa menila na rôznych miestach.
Zakryla som si ľavé oko a pravým som sledovala paličku, ktorú doktorka posúvala na rôzne obrazce. Keďže sa mi všetko zdalo ako stolička, tak som na prvé povedala, že je to stolička. Ale keď posunula paličku na iný obrazec, tak znova sa mi zdalo, že to je dokonca trefnejšie, že to je stolička, ale aby som sa nestrápnila, tak som povedala niečo úplne iné. Logika 5 ročného dieťaťa. :)
Doktorka sa tvárila neutrálne, ale ľavým okom som už vedela pomenovať všetko, pretože som ich pravým videla. Ale doktorke to nedalo, tak ma poslala k očnému. Tam mi očividné nezistili nič, aj keď mi hádzali rôzne čísla sklíčok, pozerali sa mi do nich a nešlo im to do hlavy. Ja som len čušala a pretrpela som to.
A čo mi z toho vyplýva? Neutrpela som žiadnu stratu, oči prešli komplexnou prehliadkou a moja česť rozpoznania obrazcov neutrpela... na vine boli moje oči :)
