Trinástka električka
Každé ráno ma čaká ten istý scenár. Vykročiť z bytu pravou nohou, 10 minút pred odchodom električky, no ok, ak mám byť férová, tak 7. Rýchlym a rezkým krokom míňam susedov, tunel, trocha Brazílie (reštaurácia), guľatý kanál, (keďže tie prinášajú šťastie), nasleduje predposledná etapa môjho výstupu, ktorými sú schody (nie tie do neba) a dokonca aj slúchadlá z môjho mp3 prehrávača sa mi daria odmotať. Už keď toto nezobudí človeka, jednoznačne najefektívnejším spôsobom budíčka je prefackanie závanom silnej arómy staničného Močusu. Pohľad na konečnú električiek na hlavnej stanici je ideálny v tom prípade, ak tam stojí električka č. 13 a električka č. 2. Dvojka ide totižto vždy 2 minúty pred 13tkou, ani hodinky nepotrebujem. Ak sa náhodou oči dostatočne odlepia a zbadajú pohyb dvojky, nič iné nezostáva iba šprint celým polkruhom, aby mi náhodou tá červená krása nezdrhla!
Ľudí len zopár, tvárim sa, že som v naj kondičke, ale to že frekvencia mojich krátkych, ale tichých vzdychov je takmer neúnosná, ide mi roztrhať hlavu, to je už druhá vec. Predsa nebudem fučať na celú električku. Nenávidím sedieť v dvojke, pretože vždy mám pocit klaustrofóbie ak niekto vedľa mňa sedí. Priestor sa zmenšuje a zmenšuje a ....
Vítame Vás v Bratislave. Nachádzate sa v Starom Meste.... Welcome to Bratislava... Keď to človek počuje prvýkrát, vypočuje, druhýkrát už irituje, tretíkrát ho zdvíha zo stoličky, štvrtýkrát už nastupuje do električky zabezpečený osobným prehrávačom. Hneď pod stanicou sú tenisové kurty, myslím, že Lokomotíva, kde vyrastal Karol Kučera, ale dnes sú už v trochu dezolátnejšom stave, že áno. Ak vyrastáte a žijete celý život v jednej štvrti, poznáte mnoho ľudí, takže tváriť sa prekvapene ak niekoho stretnete cestou, je síce namieste, ale aj trošku očakávane. To skôr ujo revízor viac prekvapí. Zástavka pod Hlavnou stanicou je veľmi nevyspytateľná. Jedinou výhodou je, že tam staničný Močus necítiť, ale ak k nej smerujem peši cez Žabotovu, nie je šanca dobehnúť prichádzajúcu električku zo stanice. Časom to človek vzdá a radšej vyšliape tie schody.
Zástavka Kooperatíva mi vždy pripomenie moju školskú prax, ktorá ma uistila, že v tom sektore nemám čo hľadať a okrem iného som vyhrala lístky do kina. Telefón s predvoľbou bol chytrý nápad. Šikmú pyramídu už neberiem ako architektúru istého politického obdobia, ale skôr ako Mekku tvorby stále ešte kultúry, keďže som trochu zlenivela a nie je čas čítať, tak si aspoň prostredníctvom rádia vypočujem knihu a tvárim sa sčítane. Vždy mi aj zrak zablúdi, či náhodou nejaká celebritka odtiaľ nevychádza.
Neviem si vynachváliť jej novú trasu cez Vazovovu a Krížnu (pre mňa to asi vždy bude Steinerka). Cesta do školy trvá viac-menej rovnako, ale na križovatkách máme skôr prednosť, ako tí, čo idú cez Obchodnú. Raz sa mi dokonca podaril taký kúsok, že som vystúpila na Floriánskom námestí, zbehla na poštu vedľa kostolíka a chytila tú istú 13tku na Americkom námestí, čo je o ulicu nižšie. Odtiaľ už len dve zástavky ku škole a nová várka cestujúcich na Jesenského nastupuje.
V každom prípade, podstatou je zistenie, že táto trasa možno aj poľudštila ujov električkárov. Môj najšokujúcejší okamih bol, keď ujo električkár dobrovoľne na otvoril dvere, pretože nejaký pán študoval plánik tras. Šofér otvoril dvere a slušne a s dobrosrdečným tónom sa ho spýtal, kam sa potrebuje dostať. Nielen mne padla sánka....
