Raz pred mnohými rokmi som išiel na rande s dievčaťom, ktoré vyzeralo byť prísľubom. Nechýbali drinky ani tančeky a všetko bolo na správnej ceste, až kým neprikvitol istý ožratý kretén (vraj sa mal onedlho ženiť), ktorému sa moja spoločníčka očividne zapáčila a na parkete sa okolo nej začal príliš okato krútiť. Schmatol som ho za ruku a nazval som ho kokotom, čím som do ohňa prilial nie olej ale za kanistru benzínu.
Kým sme si jeden druhého premeriavali a odhadovali šance v blížiacej sa ruvačke, napadlo mi, že pre potenciálnu frajerku nie je nič odpudzujúcejšie ako chalan, ktorý v baroch vyvoláva škriepky a bitky. Nuž som takticky počkal, kým dorazí kreténova kamarila, aby ho odo mňa odtiahla, hoci robil všetko, aby svoj nos udržal nad mojím. Ako ho tak kamoši odvádzali, či skôr odnášali preč, neprestal sa za mnou driapať až sa mu podarilo plesnúť ma po tvári. Ostal som sedieť v spoločnosti dievčaťa, so spôsobmi džentlmena no s plameňom v duši.
Dnes na ten okamih spomínam so zahanbením. Hoci sa moje rozhodnutie napokon ukázalo ako správne (keďže sa mi dotyčné dievča podarilo zbaliť), niekedy sa jednoducho musíte poklbčiť, aby ste učinili zadosť svojej duševnej hygiene. Najmä ak sa jedná o darebáka, ktorý sa snaží vziať si, čo mu nepatrí, a vnútiť sa do pozornosti ľudí, ktorí nechcú mať nič spoločné s ním ani s jemu podobnými.
Dilema z Penty – zostať či odísť?
Dnes, 31. októbra, znamená posledný deň v práci pre približne tucet kmeňových novinárov denníka Sme, ktorí sa rozhodli odísť na protest proti nedávnemu odkúpeniu 50-percentného podielu v spoločnosti Petit Press Pentou. Zhruba trikrát toľko ďalších novinárov oznámilo svoj zámer odísť zo Sme na konci roka.
Projekt N Matúša Kostolného nesie všetky známky principiálneho vzdoru voči korporatívnemu nátlaku. Územie novinárov-voľnonožcov je veľmi zradné, a Kostolný a spol. budú zrejme musieť pretrpieť určité obdobie hladu, kým nájdu zdroj finančnej obživy. Mediálni sponzori v celom regióne Strednej Európy viac-menej zdvihli kotvy, čo môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti so zakladaním Centra investigativnej žurnalistiky. Preto tým, čo skočili cez palubu škuneru Sme v ústrety búrlivému moru, môžem za seba vyjadriť len uznanie za ich odvahu a vernosť princípom.
Na druhej strane si nemyslím, že výkrik „Non serviam“, nech je akokoľvek burcujúci, je jediným spôsobom boja proti Pente a za ochranu novinárskej integrity v denníku Sme. Kým Kostolný s hŕstkou kolegov ťažko pracujú na príprave nového mediálneho projektu, kapitán korábu a riaditeľ Petit Press Alexej Fulmek vedie vlastný zápas zo svojho mostíka. Fulmek, ktorý vlajkovú loď novinárskej nezávislosti spustil na vodu v roku 1993, sa žralokov z Penty stále snaží presvedčiť, aby sa uspokojili s menšinovým podielom v Petit Press namiesto 50%, ktoré pôvodne chceli kúpiť od nemeckých majiteľov vydavateľstva. Ak uspeje – a predovšetkým ak zostane šéfom Petit Press a zárukou novinárskej slobody – ponúka všetkým, ktorí v Sme ostanú, nemenej počestný spôsob vzdorovania Pente, a to zvnútra.
Pod pirátskou vlajkou
Nazdávam sa, že mám minimálne rovnako silné dôvody (napr. pokus zakázať moju knihu a stále prebiehajúci súdny proces) ako ktokoľvek iný neveriť Pente oficiálne prezentované dôvody pre vstup na mediálny trh. No zároveň nemôžem s čistým svedomím tvrdiť, že Penta je kategoricky horšia ako najrôznejšie finančné skupiny, politici a oligarchovia, ktorí slovenské médiá vlastnili za posledných 20 rokov (Andrej Babiš, Ivan Kmotrík, Juraj Široký, Alexander Rezeš, J&T, HZDS, atď.). Nedávny nákupný amok Penty v slovenskom mediálnom supermarkete vlastne vôbec nezmenil pravidlá hry, iba otvoril ľuďom oči a prinútil ich uvedomiť si, že ak s tým niečo neurobia novinári samotní, čoskoro budú všetky významné médiá na Slovensku vo vlastníctve ľudí, ktorí buď poklonkujú Ficovej vláde alebo majú nezmazateľný záznam v registri korupcie na vysokých miestach.
V tejto zúfalej situácii chápem pohnútky čitateľov i zamestnancov zavŕtať do trupu lode Sme stovky malých nebožiecov v podobe rozhodnutí prestať kupovať, čítať, prispievať alebo inzerovať v denníku, ktorý je akýmkoľvek spôsobom prepojený s Pentou. Áno, navonok také rozhodnutie možno vyzerá ako burcujúci prejav principiálnej rebélie; ten, ktorý také rozhodnutie prijme, bude mať zrejme všetky dôvody domnievať sa, že urobil správnu vec.
No ja Alexeja Fulmeka poznám a pracujem preňho už 15 rokov. Celý ten čas podporoval moju prácu a občas ma bránil pred súdom, no čo je najdôležitejšie: nikdy ma nepožiadal, aby som schoval do pošvy svoje pero, bez ohľadu na to, o kom alebo o čom som písal. Preto kým bude stáť pri kormidle Sme, nevidím dôvod prestať blogovať na tejto stránke, najmä ak sa mu podarí Pentu presvedčiť, aby prijala menšinový podiel. Z rovnakého dôvodu si myslím, že slobodní novinári môžu hrdo zotrvať na palube Sme a pokračovať vo svojej práci, nech už je to stráženie obzoru z koša na stožiari alebo šúrovanie špinavej podlahy. Alexeja poznám a viem, že kým bude vládať, nedovolí, aby mu jeho celoživotné dielo vzal darebák z tančiarne, ktorý nie je schopný pochopiť, že tento tanec mu nikto nesľúbil.
