Aké hlúpe, aké patetické.
Viem, hovorí sa, že starneme od prvého momentu narodenia. Dnes už viem aj to, že si to príliš dlho neuvedomujeme. Byť mladý, silný a zdravý, je to nesmrteľnosť. Všetko je samozrejmosť – rýchle nohy aj srdce bijúce tak pravidelne, že ani nevieme, že ho máme. Vlasy lesklé, pleť vypnutá, včera môže byť aj zajtra a hlavné je dnes a teraz. Odvážne plány, ktorých projekcia záleží iba na nás, nie na čase, nie na osude, nie na električke, ktorá nás zajtra môže prejsť. Silvester prežitý naplno bez ohľadu na to, ktorý rok sa píše a koľko času z nášho života nám ubúda. Večná súťaž s krajšou kolegyňou, úspešnejším susedom, štíhlejšou kamarátkou. Nekonečna nespokojnosť so svojím vlastným ja. Bež rýchlejšie, obliekaj sa modernejšie, hovor plynulejšie, rovné vlasy si natoč a kučeravé vyžehli, viac zarábaj, maj väčšie prsia, maj väčšie bicepsy. A potom sa jedného dňa zobudíte a zistíte, že vy ste vy a v celej svojej nedokonalosti sa musíte naučiť mať sám seba rád, lebo s týmto nedokonalým JA zostanete až do konca. A ten koniec je bližšie ako začiatok tej úžasnej cesty, ktorá sa volá život.
Mladosť je krásna, ale nesmierne náročná a vyčerpávajúca vec.
Som rada, že starnem.
Trvalo mi dlhé roky, kým som akceptovala ten dlhý zoznam vlastných nedokonalostí, ktoré nevedeli lepšie ako ja pomenovať ani moji najväčší hejteri.
Som rada, že starnem.
Až teraz sa viem naplno tešiť zo života, v ktorom sa mi dostalo veľmi veľa šťastia a lásky. Až teraz sa mi podarilo žiť v harmónii so svojím vlastným nedokonalým ja. Takže nie, už sa nebojím.
