Vážený pán primátor Vallo,
pred pár dňami ma celkom nečakane zaliala hrdosť na čosi slovenské, na čosi bratislavské. A neboli to bratislavské rožky.
Veľkorysosťou osudu a zopár priateľov som sa dostala na vypredanú (druhú) premiéru Vášho Mestského divadla (DPOH). Pár radov predo mnou ste sedeli aj Vy a preto iste pochopíte moje nadšenie z hry Pozsony Dance Club.
Dej hry je strhujúci a krutý. Voči odľudom ako som aj ja, ktorí si o histórii a DNA Slovákoch nikdy nerobili ilúzie, ale najmä voči hejSlovákom, ktorí sa na Slovensku premnožili ako šváby. Ich umelá identita (nie inteligencia) je položená na hrdosti na slovenské dejiny, ktoré boli v skutočnosti dejinami maďarskými, rakúskymi, či českými.
Veľká škoda, že hejSlováci sa k divadlu dostali najbližšie vtedy, keď protestovali proti parádnej mozaike DPOH s bustou Hviezdoslava pod vejúcou dúhovou vlajkou.
Škoda, že tí hejSlováci, ktorí sa najviac bijú do slovenských pŕs – do tých urobených na úver, aj do tých anabolických z fitka, nikdy nepochopia odkaz zakódovaný v piesňach, tancoch a v replikách hry, ktorá odhaľuje 175 ročnú históriu Slovákov. Ukazuje, ako často sme stáli a stojíme na strane ZLA.
Keď hejSlováci vyháňali českú inteligenciu: Češipeši do Přahy! Keď ich potomkovia vyháňali Židov do plynu, keď udávali brat brata a sestra sestru, keď mľaskavo bozkávali ružové líca sovjetskich druzjov, keď sa delila federácia a narodilo sa Slovensko – nie z ideálov, nie z lásky, ale z komplexov. Veľa momentov v hre ma rozplakalo.
Vyrozprávania národnej PRAUDY sa bravúrne zhostila šéfka Vášho Mestského divadla, autorka a režisérka hry Valéria Schulczová. Videla som Vás počas standing ovation, pán primátor, a hovorila som si, ako veľmi musíte byť hrdý na ľudí ako je Valéria, ktorí urobili z DPOH prešporský šperk.
Sledujem Slovensko z diaľky, ale o to bolestnejšie sa ma dotýka, čo sa tu deje. Sledujem aj Vaše kauzy cyklistického pruhu a parkovacej politiky. Cyklistický pruh nedefinuje mesto, ani jeho občanov – tomu uverí len populista bez vízie. Čo by nás malo definovať, je kultúra. Keď už ministerka kultúry likviduje tú národnú, pestujme si tú mestskú. Za seba hovorím, že budem opäť hrdou Bratislavčankou, ak Bratislavu budú definovať inštitúcie ako je Vaše/naše Mestské divadlo.
Vivat DPOH!
LĎN
