Najčastejšie stráda ráno.
Z postele vstane pomerne svižne, frajersky sa presunie do kúpeľne a tam sa sprchuje. Následne sa utiera (mojím uterákom, pretože nevie, kde má svoj). Ale zatiaľ ma nepotrebuje. V trenkách si rozprestrie jogínsku podložku a cvičí svoju rannú zostavu. Ak náhodou idem okolo, povzbudivo ho capnem po zadku a on sa zatvári štýlom "aká si Ty zo mňa hotová." Absolútne sebestačný. V chladničke sa orientuje vcelku slušne, takže raňajky prebiehajú tiež bez asistencie.
A potom to začne.
"Nevieš, kde mám tie svetlé gate?"
"Včera som Ti ich žehlila, sú v skrini, celkom navrchu na ostatných gatiach."
Chvíľu je ticho. "Tu nie sú!" ozve sa znova.
"A čo mi šibe?" pomyslím si, "fakt som ich tam dávala." Prídem sa k skrini presvedčiť o svojom zdravom rozume a z poličky z nohavicami mu podávam tie, po ktorých podľa neho nie je ani stopy.
Neveriacky na mňa pozrie: "Ty si superžena!"
Je mi jasné, že týmto komplimentom si chce zabezpečiť moju aktívnu účasť na každom ďalšom pátraní, takže prekrútim očami, ale musím uznať, že "superžena" ma vždy zahreje pri srdci.
Dnes ráno som sa snažila o šiestej prinútiť našu päťmesačnú dcéru, aby si ešte aspoň pol hodinky pospala. Aj mne by také zdriemnutie popri nej dobre padlo, keďže v noci sa každú hodinu dožadovala cicíka. Vrzli dvere a šeptom, ktorý by zobudil aj mŕtveho sa ma môj muž spýtal, kde má hodinky. Dcérka otvorila oči a zdvihla hlavičku, ja som odpovedala, že hodinky sú na komode.
"Tu nie sú!" tvrdil nervózne.
"Tak neviem, kde sú a nejdem ich hľadať!" zavrčala som, muž so šomraním zatvoril dvere a konečne odišiel do práce.
Po hodinke bonusového spánku, ktorý sa nakoniec predsa len vydaril, som sa išla pozrieť na komodu. Hodinky mi dobre že oči nevyklali, majú červený ciferník. Aj ma zamrzelo, že som mu ich nešla podať a nebola žiadna "superžena".
Napísala som mu teda esemesku: "Hodinky sú na komode."
"A čo som slepý?!" odpísal.
Tak som bola celý deň bez ranného komplimentu. Nevadí. Je pol desiatej a počujem sprchu. O chvíľu sa bude hľadať pyžamo.
