Miliónkrát predtým aj potom som v rôznych situáciách povolila, dovolila, nevydržala, podľahla, dala sa prehovoriť... Ale mobil nie. Až na druhom stupni. Aj keď ho už majú všetci, „to Ti radšej kúpim korytnačku!“ To som povedala. Sčasti na umlčanie opakujúcej sa otázky a z veľkej časti preto, že sama som po suchozemskej korytnačke dávno túžila. Na prázdninách u babičky s dedom som vždy pozerala na balkón pod nami, kde sa slnila susedova Klára – z roka na rok mala krajší a väčší pancier.
Dcéra nastúpila do štvrtého ročníka a keďže si veľmi dobre pamätá aj to, čo by nemusela, kúpa korytnačky bola na pretrase čoraz častejšie. Možno by to bolo aj prehrmelo a prehupli by sme sa na druhý stupeň bez ďalšieho zvieraťa. Išli sme však na výlet so známymi, ktorí niekoľko rokov opatrovali nájdenú korytnačku a Agátke sľúbili, že jej ju dajú. O dva dni na to sme si ju priniesli domov. S veľkou radosťou a s teráriom, vonkajším výbehom, mištičkami na vodu. Hneď sme si ju obľúbili, pásli ju, pozorovali, čo rada je, ako spí, ako zíva, ako chodí, ako jej naša psica Wendy oblizuje pancier a ako ju pozoruje náš kocúr Jupiter. Každému sme ju ukazovali, dokonca sme si stiahli film E.T. mimozemšťan, lebo sa na korytnačku podobá. Čistá láska a nadšenie. Asi tri mesiace.
Raz v nedeľu sme sa vrátili z kúpaliska a korytnačka vo vonkajšom výbehu nebola. Hľadali sme ju všetci a dlho, najprv relatívne pokojne, neskôr už s baterkou, prehrabávali sme do hĺbky každý kút, Agátka, ktorá je v nervy drásajúcich situáciách čistá „drama queen“ sa nezaprela, plakala, že sme ju mali krátko, že jej chcela kúpiť nový domček a vaničku na vodu, že vonku v noci zamrzne a už na ňu ráno nikdy nevykukne z terária. Ani mne nebolo všetko jedno. Medzitým sa náš mladší Miško pozvracal na sedačku v obývačke a pátranie sme ukončili.
Ráno sme začali hľadať znova. Na rôzne miesta sme poukladali šalátové listy. Agátka odišla k starkej a ja som systematicky prečesávala celý veľký dvor, aj tie najnepravdepodobnejšie zákutia. Naša záhrada susedí s ešte väčšou záhradou, plot medzi nami je pri zemi samá diera. Začala som rozmýšľať, ako by som sa tam dostala. Sused odcestoval, preliezť plot som sa neodvažovala. Zatiaľ. Išla som zazvoniť ďalšej susede „cez záhradu“, ktorá mi odporučila navštíviť pani z tretej susediacej záhrady. Vraj ma tam určite pustí. Aj pustila. Ukázala mi svoje ovečky, kaleráby, porozprávala, čo varieva a akú korytnačku mal pred rokmi jej syn. Povedala, že je rada, že sme sa konečne zoznámili a pomáhala mi hľadať. Spolu sme pátrali asi pol hodiny, ja ešte asi ďalšiu hodinu. Nič. Rozlúčila som sa s tým, že prídem neskôr s dcérou, pani povedala, že povie synovi, aby sa pozrel aj on, keď ju príde navštíviť. Vrátila som sa domov a uverejnila oznam na fejsbúku nášho dedinského fóra. Dostala som množstvo súcitných správ o tom, že korytnačky rady utekajú a zahrabávajú sa do vysokej trávy. Agátka mi od starkej s plačom volala, či si kúpime novú. Plus ďalšie výlevy. Poriadne som ju nepočula, lebo Wendy začala strašne štekať. Pred domom zastalo cudzie auto. Vykukla som z okna - pri našej bráničke stál pán a v ruke držal korytnačku. Vybehla som von, asi som si aj poskočila. Spoza plota na mňa kývala suseda z treťej záhrady.
Agátka trvala na tom, že tete musíme odniesť aspoň čokoládu. Pribalili sme aj víno. Pani sa tešila minimálne tak ako my, urobila rekonštrukciu celého prípadu, ukázala nám, kadiaľ podľa nej korytnačka prešla, na ktorý múrik si sadla, keď čakala syna, „a tu mi zrazu padol zrak na trávu vedľa tohto dreva a tam - korytnačka! Tak som sa jej prihovorila, ona na mňa pekne zareagovala a hneď som ju dala môjmu Ivovi, nech vám ju odvezie.“
A to je koniec. Hotový happyend. Agátka má o pár dní narodeniny a dostane mobil. A stále máme aj korytnačku. Aj novú kamarátku zo susedstva. A veľmi nás teší, že ľudia si chcú pomáhať a stále sa prihovárajú zvieratkám. Aká presne bola reakcia našej korytnačky na susedkino pekné slovo som sa zabudla opýtať, ale doteraz mi to pripadá úsmevné. Možno to bude na ďalší príbeh.
