Áno, som škatuľkoidná maniačka, ktorá si odloží krabičku, keď sa zapáči. Som opatrovateľ starých cenností, najmä tých z detstva. Veď s takým 20 ročným počítadielkom má človek toľko spomienok...
Som James Joyce uväznený vo svojom prúde myšlienok, lenže ja som ho ukryla do skrine.
Tak sú krabičky, tam sú koráliky, mastičky, šperky, cukríky, stužky a peňaženky, opasky dávajú dobrú noc taškám.
A trištvrtinu vecí z týchto všetkých som už 3 roky nemala v ruke... Je čas zbaviť sa toho!?
Všetci sa tak ťažko zbavujeme starých vecí? Starých, ale takých, ku ktorým sa nám viažu isté spomienky, ktoré sme si časom obľúbili? Alebo to len mne robí taký problém?
Každá z tých vecí sa mi s niečím spája, prípadne aj s niekým, a tak, keď vyhodím staré vypálené sviečky od Mišky, vyhodím aj ju a spomienky, ktoré sa mi s ňou spájajú?
A čo keď mi to ešte niekedy bude treba?
A možno by si mal človek v každej etape svojho života urobiť takýto poriadok, asi je to prirodzený cyklus života... V 20 sa zbavím posledných macíkov a takýchto zbytočností, v 30 sa zbavím ďalších starín, ktoré sa mi za tých 10 rokov nazbierajú a uvoľním priestor novému životu, snáď vari rodinnému. V 40 budem upratovať minimálne za 3...to už bude asi poriadna kopa. A v 50 ? budem upratovať, aby mohli prísť vnúčatá? .... uvidím :)
Zatiaľ mi pri tých vecičkách aspoň bije srdce
