Bol to muž, mal zvláštny typ chôdze, akoby sa nakláňal do ľavej strany, na pleci mal tašku. Kapucňa na hlave, fajčil. Už z väčšej diaľky sa mi zdalo, že ho asi poznám. Hm, ale kto by to tak mohol byť. Je mi veľmi známy. Priblížil sa a bolo to jasné.
Miloš...prebehlo mi hlavou ako raketa. Och bože, ja s Petrom za ruku a on oproti nám. Tak to snáď nie. Čo si teraz o mne pomyslí? Nič, radšej nič. Keby som sa videla v tej chvíli v zrkadle, asi by prasklo.
"- Dobrý deň" pozrela som mu do očí tak hlboko, ako sa len dalo, a tak dlho, koľko trvajú dva kroky...s otvorenými ústami.
"- Dobrý d..." tichším hlasom mi odpovedal, zabodol do mňa tie jeho nádherné modré oči, a ja som sa topila vo vlastnej hanbe, vo vlastnom svedomí. Ešteže bolo vonku tak chladno a červeň v tvári som mohla zvaliť na studený vietor.
"- Kto to bol?" opýtal sa ma Peter prekvapene. "- Učiteľ "... nezmohla som sa na výstižnejšiu odpoveď.
Aj tak, čo mu poviem... že teraz tu s ním kráčam za ruku ako poslušná ženuška, ale o Milošovi sa mi snívajú vášnivé sny, milujem jeho nebíčkovo modré oči, a keď mi napísal "vyznanie" skoro som zošalela, a tak odvtedy prežívam platonickú lásku? Nemôžem sa na neho prestať dívať, potom sa on díva na mňa. Keď sa o niečom musíme zhovárať, v rámci nášho "profesionálneho vzťahu", do očí mu pozerám tak dlho a tak nežne ako sa len dá...
Ten osud je ale poriadne prefíkaný.
