Je to typ autorky píšucej prevažne autobiografickú prózu. Všetky jej knihy rozprávajú príbehy z jej rodinného života, ktorého súčasťou bola ako dieťa a ostane ňou do smrti. A k rozprávaniu o rodine predsa neodlučiteľne patrí aj otec, hlava celej mašiny. Takouto súčasťou celku bol Vincent, ktorého všetci poznáme ako skvelého spisovateľa, autora mnohých výborných diel literatúry 2. polovice 20. storočia. Väčšina čitateľov o ňom však hovorí "len" ako o spisovateľovi konkrétnych diel, prípadne sa nájdu záujemcovia, ktorí nahliadli aj do jeho životopisu. Spoznať však Vincenta Šikulu ako človeka výnimočného, ako jedinečnú bytosť, možno aj z tvorby jeho dcéry Veroniky. Hovorí o ňom v útržkoch, ale oveľa lepšie, ako ktorýkoľvek životopisný článok, a to vďaka tomu, že jej tvorba je priama, úprimná, autentická no najmä, vychádza z vnútra a je priamkou k citu, ktorý dcéra ku svojmu otcovi prechováva.
Vďaka tomu môže dcéra o svojom otcovi povedať, že to bol „jemný a citlivý človek“, ktorý rozlišoval odtiene a počúval aj ústami, očami a nosom. To, že Veronika Šikulová mala svojho otca skutočne rada sa čitateľ jej kníh dozvedá v mnohých poviedkach. A aj napriek tomu, že vždy v tomto prípade hovorí o jednej postave, dokáže túto myšlienku variovať a zhmotňovať do mnohých podôb. „Najkrajšie oči na svete mal náš tato“ hovorí o ňom Šikulová vo svojej zbierke poviedok Domček jedným ťahom, v ktorej nájdeme okrem takýchto citových opisov, aj veľké množstvo jemných spomienok, milých ale aj vtipných historiek no i plačlivých, melancholických skúmaní vlastného podvedomia. Opisy rodiny a rodinného života na jednom veľkom dvore sú rozdelené na spomienky dieťaťa, prípadne dospievajúceho dievčaťa, ktoré situácie vníma inak, a na spomínanie už dospelej ženy, ktorá sa zrazu o tento dom musí postarať. Ako dieťa si autorka spomína na udalosť smutnú a určite aj zraňujúcu „ Odsťahoval sa od nás tatko“ , no vzápätí o ňom, už ako dospelá žena, ktorá sa na veci pozerá inak hovorí vrúcne a nežne „ Nič, len som chcela povedať, že bol raz jeden Vincent, drevorubačov syn, svätý Vincent je predsa patrónom drevorubačov, čo tu voľakedy chodil po svete ako Pustaj, vedel sa ľuďom privravieť, radovať sa zo života, vedel aj smútiť, písal krásne knižky na stroji, čo cinkal na konci riadka, a nezabúdal na tých, čo tu žili pred nami...“. „Keď zomrel starý Pustaj, vyvalilo celú jeho rodinu aj s koreňmi ako strom.“
