Moja malá Mirka je veľmi šikovné dievčatko. Je bystrá, aj napriek tomu, že jej známky nie sú len samé jednotky. Je inteligentná, mnohé veci si vie sama domyslieť a vysveliť. A aj keď sa ešte stále hrá, rečami a zmýšľaním nepôsobí ako malá piatačka.
Keď som sa s ňou včera hrala na školu, zarazili ma niektoré veci, ktoré mi stihla prezradiť. JE v piatej triede, ale už teraz školu nemá rada, nerada sa učí a chce byť kaderníčka. Na tom sne by nebolo nič zlé, všetci sme v detstve snívali o všelijakých povolaniach, mne sa páčili smetiari.
Ale aby dieťa v piatej triede tak neznášalo školu, nemalo žiaden obľúbený predmet, a priam sa triaslo pred angličtinou, a fyzikou, (ktorú ešte len bude mať), to podľa mňa nie je v poriadku. Pýtala som sa jej teda ďalej, snažila som sa porozumieť tomu, čo je za týmto problémom, ktorý sa s mojou sesterničkou potiahne zrejme už aj ďalej. Lebo ak dieťa raz znenávidí školu, predmety a učiteľov, ťažko ho už potom niekto presvedčí o opaku.
"Nerada sa učím, nemám rada školu, nechce sa mi tam chodiť... " toto nasledovalo po mojej otázke, či Mirka nechcela ísť na gymnázium. Vraj im triedna učiteľka povedala, že tam môžu ísť iba deti, ktoré majú samé jednotky a navyše, treba sa tam veľmi veľa učiť. Oveľa viac, ako v tej škole. Tento scenár sa v ZŠ opakuje každý rok, učiteľky doslova bojujú o to, aby im v triede ostali aj šikovní a múdrejší žiaci, aby im všetci neutiekli do gymnázií. Dobre, to by ani nebol taký problém, skôr ma trápi to, prečo tak neznáša školu. Ja som do nej totiž vkladala nádeje, vidím, že je naozaj veľmi šikovná a bystrá, podľa mňa by to v gymnáziu v pohode zvládala, lenže ona túto možnosť, aj s rodičmi, zavrhla skôr, ako som sa vôbec opýtala.
Nakoniec sme sa dostali aj k tomu, prečo nemá rada školu, a prečo má odpor práve k angličtine. Vraj majú nejakú novú učiteľku. Doteraz to celej triede aj jej išlo celkom dobre, dokonca si spomínam, že minulý rok mi hovorila nejaké slovíčka po anglicky a vyzeralo to, že ju to aj baví. A zrazu, má vraj celá trieda trojky a štvorky. Nechápala som. Žeby sa celá trieda rapídne zhoršila?
Mirka mi však prezradila, že nová pani učiteľka na nich stále hovorí po anglicky, oni jej vôbec nerozumejú a potom ani nevedia, čo majú robiť, aká je úloha, nič im nie je jasné. A pani učiteľka stále len niečo vyžaduje, lenže detičky nevedia, čo a ako.
Smútim, pretože viem aj o pozadí tohto učiteľského prístupu. To sa sem však nehodí.... BYť rodičom niektorého z tých detí, dávno sa sťažujem. Pretože v tomto prípade naozaj nie je vina na strane lenivých alebo hlúpich detí. Musíme si to priznať, že sú bohužiaľ aj takí učitelia, ktorí by toto povolanie vykonávať nemali. Potom sa nemôžeme čudovať, že deti školu nemajú rady, že ju priam neznášajú, že sa neučia a že koniec koncov, trpí tým celý národ.
Nebolo by lepšie motivovať ich? Zaujať? Zmeniť prístup? Usmiať sa, aj keď im to nejde? Viem, že je to ťažké, hlavne, za taký plat, ale ... prečo si to robíme, sami sebe navzájom?
