Bývam v malom meste na juhu stredného Slovenska, kde je úroveň zdravotnej starostlivosti zrejme niekde nízko nad hranicou nevyhovujúca. Dokopy tu máme asi tak 10 lekárov a 10 000 chorých ľudí. Čo je pomer hovoriaci za všetko. S príchodom letných mesiacov a prázdnin si všetky mamičky a oteckovia spomenú, že v našom zbytku zdravotnej starostlivosti sa nachádza aj zubárka.
Situácia u tejto našej konkrétnej zubárky je asi taká, že keď človek nečaká už od 6:00 ráno pred poliklinikou, nevyhne sa minimálne 2 hodinovému sedeniu v čakárni. Pričom ale zubárka ordinuje až od 7:15, takže reálne, jej prvý pacient prichádza do ambulancie približne o 7:30, pretože, ako to už býva zvykom, každý potrebuje po príchode do práce rannú "vzpruhu" a pár milých slov od kolegýň.
Po tomto rannom rituály je čakáreň s približne 20-timi stoličkami plná. Prichádzajú však ďalší a ďalší a ďalší ľudia, mnohí z nich to skúsia a vojdú do vnútra čakárne, postavia sa ku dverám ordinácie, pozrú si ordinačné hodiny, obzrú sa okolo seba a radšej odídu. Mnohí do čakárne nazrú len cez zatvorené, avšak sklenené dvere a keď zbadajú tú hromadu "nadšených", "vysmiatych" pacientov, zvrtnú sa už pred dverami. Nehovoriac o tom, že táto situácia sa opakuje každý deň v týždni, pričom je však zhoršená v lete, pretože so začiatkom júla odvedú všetky staré mamy svoje ratolesti do preplnenej čakárne, kde sedia s taškami "prezentov", alebo sa rovno postavia pred dvere, aby si ani nemuseli sadať.
Iný prípad tvoria starenky a starčekovia, ktorí potrebujú novú protézku, alebo náhradný dielik do svojej starej protézky, ktorý sa náhodou pokazil. Keďže ide už o starých ľudí, ktorí sú vo väčšine prípadov chorí, všetko ich bolí a nemôžu predsa v čakárni sedieť, tak ako ostatní, rovnako ako starí rodičia, aj oni prichádzajú do čakárne s taškou, v ktorej vôbec nie je vidno sklenenú fľašu, dezert, či s kyticou kvetov. Samozrejmosťou je, že sa postavia rovno pred dvere ambulancie a hneď ako inak vždy zachmúrená a nemilá sestrička otvorí dvere, rozžiari sa jej úsmev na tvári a milo povie : "No poďte...".
Vtedy si pomyslím, mať tak 70-siat, dve francúzske barly a tašku plnú "prezentov"... Namiesto tohto však ja naďalej o 8:00 ráno sedím s ostatnými 15-timi ľuďmi v čakárni u mojej zubárky, čítam pomaly knihu a pozorujem nervóznych pacientov okolo mňa. Vidím mamičku s približne 10 ročnou dcérkou a asi 5 ročným synčekom, dve mladé slečny, asi v mojom veku, nejaké kolegyne, ktoré popri čakaní klebetia a ešte niekoľko ľudí. Jeden si čas kráti nepretržitým klikaním a ťukaním do mobilu, iný číta noviny, a ostatní sa nervózne obzerajú, obšívajú na stoličke, premýšľajú, diskutujú o tom, ako nesmierne dlho to tu trvá a o podobných veciach. Potom prichádzajú ďalší pacienti, staršie dámy, ktoré sa musia v čakárni porozprávať o tom, koľko vlastných zubov v ústach ešte majú a prečo sem v tento deň prišli.
Päťročný synček sediaci vedľa nervóznej mamičky vypil celý trojdecový džúsik a víťazoslávne zvolal : "Mami, treba mi cikať!". Zrazu do čakárne prišla staršia pani opierajúca sa o barly a postavila sa rovno ku dverám, ktoré sa znenazdajky otvorili. Sestrička už dobre vedela čo má robiť a tak milá stará pani vošla okamžite dnu, bez chvíľky čakania. Áno, samozrejme, starších ľudí uprednostňujeme. A zrazu sa malý 5 ročný chlapček opýtal svojej mamičky: " Mami, a my už kedy pôjdeme dnuka?" a mamička mu na to s entuziazmom v hlase povedala :" Choď sa postaviť pred dvere, možno Ťa vezmú..."
NA záver už len dodám, že keby človek nemusel, k takémuto lekárovi, ktorý používa snáď 20 ročné praktiky a žiadny počítač, a u ktorého neexistuje objednávanie sa na termíny, by ani nešiel. Keďže sú však ľudia nútení navštíviť svoju zubárku, neostáva im nič iné, len skoro ráno vstať, postaviť sa najskôr pre polikliniku, potom do čakárne a čakať a čakať a čakať . . .
