Cesta

Prázdna ulica a nikde nikto. Iba nočné lampy a nikto na okolo. Vŕzganie nejakej starej zhrdzavenej brány. Ako z hororu, prebehlo jej mysľou. Vyľudnené mesto. Prečo tu nikto nie je? Cyklista. Prefrčal rýchlo. Jediné, po čom v tej chvíli túžila, bolo bezprostredne tancovať. Až do rána. Šla v strede cesty. Vietor jej vial vo vlasoch ako Marilyn Monroe. Úžasný pocit. Vždy má potrebu byť stredobodom pozornosti. Keď si to uvedomila, prešla na chodnik. Nikde nikto. Piatok večer. JE TO MOŽNÉ?? Sama?? Ale nie sama...s kvetmi predsa... Ale nie nadlho... Zakrátko sa oproti vynorila partia chlapcov. Punkerov. Zľakla sa. Je hysterka. Hneď ju napadli najhoršie veci. Čo ak po nej začnú vypiskovať? Alebo sa na nej smiať? Kým má byť teraz? Zvodná, ladne pohybovať zadkom alebo skloniť hlavu k zemi a prejsť ako sivá myška? Mala strach. Tvárila sa namyslene, autenticky a nedostupne. Ako vždy. V partii si všimla svojho starého kamaráta. So zamrznutým úsmevom na perách pozdravila. Super, zvládla to. Hneď, ako si to povedala, jeden z nich napodobnil citoslovce mačky. Už jej to mohlo byť jedno, sú za ňou. O pár krokov ďalej tam stál ďalší chlap. Starší a mocnejší. Ešte horšie myšlienky. Čo keď ju niekam zatiahne a znásilní? Alebo bude obťažovať? Udrie ho kyticou? Blbosť. Prinajhoršom povie, že má AIDS alebo začne behať. V duchu poďakovala babičke za zdedenú paranoju a potrebu veci dramatizovať. Tento krát to zahrala na sivú myšku. Zabočila na bočnú uličku. Arabská hudba a smiech. Ľudský smiech. Aký krásny zvuk. Ako im je len dobre. Ah, tie kvety, chúďatká, potrebujú už určite vodu. Vlastne je to jedno, sú už len živými mŕtvolami. Už to nie je ďaleko. Kráčala ďalej. Reštaurácia. Hudba hrá, ďalší ľudia sa bavia. Majú dôvod sa baviť? Alebo len tak? Chlap na motorke prešiel okolo. Asi si tiež túžil prevetrať hlavu a cítiť vietor vo vlasoch, ako ho cítila ona. Alebo ho žena náhlila domov? Zahla za ďalší roh. V diaľke zaštekal pes. Ah, tie šialené psy, vždy štekajú ako zmysluzbavené. Prešla na druhú stranu. Tá novostavba ako rýchlo narástla! Ako ju môžu len vnímať budovy, domčeky, ktoré tam stoja už prinajlepšom tridsať rokov? Nikde nikto. Ani živej duše. Prázdna tmavá ulica. A tam svietil jej dom. Rodičia ju už určite čakali. Šmátrala v taške po kľúčoch. Pevne ich držala. Zaklonila hlavu. Ako vždy pred domom, porovnala oblohu v tomto zapadákove so smogovým mestom. Ah, koľko hviezd. Jej súhvezdie je vždy na tom istom mieste a vždy najjasnejšie. Odomkla bránu a jej krásny psík ju ako vždy s nadšením privítal, zvalil sa na zem a pýtal si pohladkanie. Už bola doma. V bezpečí. Cítila to teplo domova a tú silu, ktorá ju poháňala do dverí. Sila lásky k rodine. Vydýchla si.