PEDOFÍLIA.
Koľkým z vás po prečítaní tohto hrozného slova, prebehol mráz po chrbte? Koľkým z vás sa zatočila hlava? Koľkí z vás sa zhrozili? budem hádať a verím, že nie som veľmi ďaleko od skutočnosti, ak poviem, že možno tak každému piatemu človeku, ktorý sa pozastavil, pretože vlastne nejde o nič raritné.
Naša spoločnosť dospela do štádia, v ktorom je pedofília viac-menej akceptovaný jav. Pri sledovaní druhotriednych médii, som nadobudla presvedčenie, že pedofília je práve akýsi boom, čo sa týka rozoberania a presadzovania si vlastných názorov v tom odpornom zmysle, že to nie je moje dieťa, a preto sa ma to netýka. Ja verím, že sa to vás a vašich detí ani týkať nikdy nebude. Mňa sa to však žiaľ týka viac, ako len jedného z mnohých konzumentov z nášho pospolitého ľudu.
Napadá mi kopa otázok v zmysle: Prečo sme ochotní akceptovať tieto svinstvá na deťoch? Prečo ako spoločnosť prijímame definitívne rozsudky ako holé fakty práve od ľudí, ktorí vidia do toho najmenej? Prečo nie sme schopní bojovať za práva detí? Prečo sme tak úzko postavení, že obete znásilnenia a hlavne deti dotláčame až do kúta, v ktorom sa musia hanbiť? Prečo sa musia hanbiť za svoju bolesť? Prečo som sa za ňu hanbila ja?
Prečo...
Odpoveď je veľmi prostá: LEBO!
Lebo sme v morálnych troskách. Lebo cudziu bolesť z rozbitého črepníka sme ochotní prijímať omnoho otvorenejšie. Lebo keď sa niečo stane, tak sme prví, kto to rozoberá, a pritom sa nás to vôbec netýka. Zametáme špinu pred cudzím prahom, ale tie haldy vlastného nedoriešeného svinstva pokojne prekračujeme. Všetky osobné tragédia a drámy, sú riešené ľuďmi, ktorí prekypujú povrchným smútkom, kým im v duši tancuje ich malý diabol, ktorý je šťastný, že sa to nedeje práve im.
Snívame o znovuzrodení ľudskosti, no predvádzame sa najľudskejšie, ak ide o pomoc zatúlaným psom, ak ide o týrané zvieratá, ale vlastné deti sú prehliadané. Stavím sa o šálok kávy, že viac ako piati, ste práve zodvihli obočie, že ste stále v tom mylnom kruhu, že vy ste práve ten úžasný rodič, ktorý by si to všimol, ktorý by zakročil a ktorý by to riešil, ak by si vzala práve pedofília do rúk žezlo a kradla detstvo bytostiam vo vašom okolí. Ja vám to neberiem a je to naozaj krásne, že ste o tom ako rodič-nerodič presvedčený. Ale dnešný človek je schopný a ochotný omnoho viac prehliadať, pretože : čo oči nevidia, to srdce nebolí. A možno je to zo psychologického hľadiska správne, ja neviem.
Sme vernými fanúšikmi posmeškov a miesto pomoci sa radšej tvárime zhrozene alebo nezúčastnene. Ale ak ide o posmech, tak v tom sme majstri sveta a sme na seba patrične hrdí. Poznám to. Smiali sa mi. Smiali sa, dvíhali a mrštili obočie, nad možnou skutočnosťou, že celé tie roky žijem peklo., v ktorom som ešte nezhorela. Ale to bolo všetko. A všetko, čo sa týkalo hnusného humoru k môjmu miznécemu detstvu...
KTO JE SPOLOČNOSŤ??? MY VŠETCI SME SPOLOČNOSŤ!!!
No táto spoločnosť je mimo medze normy. Ak sa mýlim, potom ma opravte...ale mne nepríde tak veľmi posadené v medziach normy, že články o znásilnených deťoch čítame častejšie ako recepty k nedeľnému obedu. A už vôbec mi nepríde normálne, že to považujeme za výsledok doby, že je to súčasť našich každodenných životov...že aj niekde teraz pod frustrovaným idiotom, leží možno práve aj vaše dieťa....
