Sila a odhodlanie cloveka...o ,, Didiane "

Nie, nebude rec o zene, je to muz, aj ked sa vam to mozno zda zvlastne, ale ta prezyvka ma pre mna hlboky vyznam. Ked pre dvomi rokmi odisiel pracovat do Irska, zanechajuc doma manzelku s dvomi krasnymi dcerkami, nevedel ako dlho tu ostane a nevie to ani teraz... ,,preco "? dovod nie je ten, aby si s rodinkou prilepsili, ale aby mohli hradit nakladnu a zdlhavu liecbu svojej dcerky, ktora ochorela na leukemiu. S urcitou davkou nostalgie a smutku ( aj ked to na nom nie je poznat ), travi vacsinu casu Didiana v praci, tym nevynimajuc vikendy. Nema lahku pracu, je zamestnany na stavbe od zaciatku, ako sem prisiel a viem, ze tie zaciatky nemal lahke, lebo napriek tomu ze mal slubenu pracu, nestalo sa tak, musel si ju hladat sam. Kazdy z nas, ktory pride pracovat za hranice, obzvlast tu v Irsku, si vyslapava svoju cesticku sam...no zo skusenosti viem, ze malokto vam poda pomocnu ruku, mozno aj preto, ze si mysli, ked ja som to sam dokazal, dokazes to aj ty, ale nie kazdemu stastie praje rovnako. Uprimne povedane, keby som nestretla Didianu, pravdepodobne by som uz bola doma. Aj moje zaciatky boli tazke, uz aj preto, ze neovladam dokonale anglicky jazyk. Viem, ze som to nebola len ja, Didiana ochotne pomaha, je tam, kde ludia potrebuju pomoct, poradit, usmernit, s usmevom na tvari vleje do vas nadej, silu, ktoru v danej chvili tak potrebujete, odvahu, ktorou mozno neovplyvate, a v tej chvili si uvedomim, ake je dolezite mat priatelov, skutocnych priatelov, ktory su tu pre vas. Nie je dolezite, ako kde a kedy, sme sa stretli, je dolezite, ako sa zachoval clovek, ktory by sam mozno potreboval pomoc...vidim v jeho ociach, ked su meravo zahladene do dialky, citajuc mu myslienky, ktore sa mu odzrkadluju na tvari, ma len jeden velky sen... Toto su vzacne okamihy v zivote, lebo nie kazdy den mame to stastie, stretnut tak vynimocneho clovela.