Starý ocko, dedko, starký... každý má preňho vlastné meno, ale všetci máme na mysli tú istú osobu. Niektorí sa venujú rybačke, iní radi varia, jedni sa snažia opraviť aj to, čo sa ešte ani nestihlo pokaziť, ďalší zasa v parku kŕmia holuby. A to všetko sa nás snažia naučiť, aby sme to mohli neskôr my naučiť svoje vnúčatá. Okrem toho, že starkovcov zbožňujem, existuje ešte jeden dôvod, prečo by som nikdy nedopustila, aby žili mimo nášho domu. So starými ľuďmi vo všeobecnosti je veľká psina.
Všetkým, ktorí máte zidealizované predstavy o čomkoľvek, odporúčam stráviť deň s mojím starkým. Hoci starká za ním ani náhodou nezaostáva... Vážne sa našli.
Keď som bola malá, pamätám sa, ako sme sa raz so sesternicou pohádali a nahnevali starkého a on na nás kričal a my sme sa skrývali za starkú. A potom, keď sa starký unavil, zaliezli sme do izby a vybuchli smiechom. Hneď bolo po hádke. Starký mal na uzmierovanie malých detí skrytý talent.
Včera som starkému vysvetľovala, čo je to McDonald a ako funguje McDrive. Vravím: "Chápeš, starký, len prídeš s autom k jednému okienku, vôbec nemusíš vystúpiť, len priamo z auta povieš, čo si prosíš, a v druhom okienku ti to podajú a môžeš ísť." A starký mi na to: " Aha, takže prídem, pri jednom okienku im poviem , že sú okašlaní aj s celou Amerikou, v druhom okienku mi dajú po papuli a môžem ísť..." Potom dostal záchvat smiechu.
Minule ma zasa mama nahovorila, že zbehneme dolu ku starkovcom na kávu. (bývame so starkovcami v jendom dome). Pri káve naši rozoberajú otázky života a smrti, alebo sa aspoň tak tvária. Zobrala som si tetris, aby to vyzeralo, že ich nepočúvam kvôli zaneprázdnenosti a nie kvôli tomu, že by som nechcela, ale len čo sa mama usadila, začala sa hrať ona. Takže som tam bola v podstate sama. Neviem ako sa dostali na tú tému, a mami zo seba vychrlila, že si chcem do akvárka kúpiť nejaké zvieratko. Starkú na mieste skoro vystrelo a začala ma presviedčať, že si mám kúpiť rybičky, že keď sa akvárium pekne nasvieti, že ona sa na to veľmi rada pozerá a že kúpiť si zvieratko je hlúposť, a že to smrdí a ja neviem čo ešte. Tak som jej navrhla, že keď má tak rada ryby, nech si ich zaobstará. Starký mi na to povedal, že mám držať hubu, lebo po nej dostanem a že sa mám správať slušne a tak som si odišla hore čítať.
Včera som sa vrátila domov okolo desiatej, lebo išiel Odložený prípad. Mama už spala, tak som ju nechcela rušiť a išla som sa pozerať ku starkovcom. Starký sedel v obývačke, osvetlený modrým svetlom televízora. "Čau, starký. Idem s tebou pozerať Odložený." -"Čože????" "Že idem s tebou pozerať Odložený prípad." -"Aha, dobre, sadkaj si." Tak som si sadkala a opakovala starkému každú desiatu vetu, lebo buď nepočul, alebo nerozumel. Nakonci poznamenal: "Jáj, tak to ten jeho kamarát ho vlastne zabil..." Pozerať telku s postarším človekom, je tiež zaujímavý zážitok.
Žiť so starkými v jednom dome chce veľkú dávku odvahy a trpezlivosti. Ale máme ich radi, bez ohľadu na to, či sú hluchí, slepí (alebo sa tak aspoň tvária), či majú sklerózu, alebo oslavujú komunizmus, sú to rodičia našich rodičov a raz budú naši rodičia starými rodičmi našich detí. A potom budeme my starí rodičia detí našich detí, a vôbec, budeme rovnako hluchí, slepí (alebo sa tak aspoň budeme tváriť), možno nás chytí babka skleróza a celé dni budeme pátrať po svojej zubnej protéze. Budeme rovnako ufrflaní a naše vnúčatá si budú na návštevu k nám brať tetris... Kolobeh života, vždy to bude tak.
