Bol starý a odkedy Ema umrela, vrásky sa mu každým dňom hlbšie vrývali do tváre a sivé vlasy nemal kto ostrihať. Vždy to robila ona, jeho zbožňovaná Ema...
„Asi by sme si mali kúpiť psa, drahá, čo povieš? So šteňaťom je veľa roboty, radšej nejakého staršieho psa, ktorý by nám robil spoločnosť. Dobrý nápad, nie? Vždy si chcela psa, Ema. Zajtra ti ho kúpim. Bude sa volať ako ty povieš, sľubujem. Hlavne, aby si sa už netrápila...“ Zrazu zistil, že sa rozpráva sám so sebou, sadol si za stôl v kuchyni a rozplakal sa ako malé dieťa. Nevedel si vysvetliť, prečo práve ona, jeho milovaná žena, musela ochorieť. Už sa pridlho trápila a tak jej nemohol zazlievať, že v posledných mesiacoch si priala umrieť. V myšlienkach ju videl šťastnú a spokojnú, presne takú, ako keď pozorovala hviezdy z hojdačky v záhrade. Chodila tam keď mala dvadsať, bola tam aj na svoje šesťdesiate narodeniny. Skrátka, nočná obloha ju úplne fascinovala.
Zazvonil telefón a starček kráčal do jedálne, aby ho mohol zodvihnúť.
- „Prosím?“ povedal chvejúcim sa hlasom do slúchadla.
- „Otec, zase sa trápiš?“ Myslel som, že je to už v poriadku...“
- „Čo by som sa trápil?! Aby si vedel, vôbec sa netrápim!“ Odsekol vzdorovito synovi.
- „Dobre, ocko. Vieš, mysleli sme, teda ja, Alica a deti, že by sme ťa v piatok prišli pozrieť. Pomôžeme ti upratať a Alica ti ostrihá vlasy, chceš?
- Vieš predsa, že vlasy mi smela strihať iba tvoja mama! No a... budem rád, keď sa zastavíte. Myslím, že som dal kvetinám do črepníkov priveľa vody...“
- Tak teda v piatok, ocko. A tie kvety daj do vane. Prebytočná voda cez noc odkvapká. Drž sa.“
Starký sa pousmial a zavesil slúchadlo. Dobre vedel, že by sa mal prestať trápiť, aspoň kvôli deťom.
Možno ho v tej chvíli nič iné nenapadlo a možno to chcel urobiť už dávno... vybral peniaze z plechovky od kávy a šiel si kúpiť psa. V predsieni zahundral – „Kúpiť si psa, je jediný spôsob, ako získať lásku za peniaze.“ Nahlas sa rozosmial a zavrel za sebou dvere. Vrátil sa s krížencom akýchsi zvláštnych rás. Pes bol biely a na labách mal čierne fľaky. „Vyzeráš ako kocúr v čižmách, kamarát!“ Vraví starček psovi a dáva do chodby misku s vodou. „Nedám ti meno, lebo by som si ho aj tak nadlho nezapamätal...Budeš teda iba Pes.“
Večer si starký ľahol do postele, zahľadel sa do stropu, a premýšľal. „Bože, bola taká krásna...“ Zašepkal posledný raz stenám prázdnej izby, skôr, ako navždy zavrel oči...
