Ale nepredbiehajme. Začalo sa to celkom obyčajne, jednou mamkou s kočíkom, v ktorom si spokojne hovel už trochu odrastenejší potomok, stále však dosť malý na to, aby mohol stratiť topánočku. Mamka teda prišla k nám na informácie, že nech skúsime vyzvať poctivého nálezcu topánočky, aby ju vrátil. Táto prosba však narazila na odmietnutie zo strany mojich kolegov. Že mi nič také vyhlasovať svojvoľne nemôžeme a pod. A že aj tak to má mizivú šancu na úspech.
Mňa však práve toto slovné spojenie "mizivá šanca" inšpirovalo k tomu, že po odsúhlasení som tú výzvu predsa len vyhlásil. Asi o 5 minút boli skeptické pohľady mojich kolegov zmrazené jedným pánom, ktorý sa u nás objavil a povedal, že síce on tú topánočku nemá, ale vie, kde je. Bola kdesi na opačnom konci nákupného centra. Tak som ho poprosil, aby ju priniesol. Chvíľu mu to trvalo, ale nakoniec som ju mohol odložiť na poličku v spokojnom očakávaní tej mladej mamičky. A naozaj, krátko na to sa objavila na informáciách aj ona. Ten moment, keď som jej tú topánku dával ma nabil pozitívnou energiou na celý zvyšok dňa a môžem povedať, že to bol dosť namáhavý zvyšok.
Nechcem sa tu nejako chváliť ani moralizovať. Ja sám som dosť často v minulosti opomenul šancu niečo dobré urobiť a neboli to nijaké herkulovské úlohy. Iba jednoduché šance niekomu urobiť radosť alebo pomôcť. Iba málo ľudí dostane šancu meniť "veľké" dejiny. Všetci však máme šancu vpísať do knihy života tých, s ktorými prichádzame do kontaktu aspoň jednu vetu zlatými písmenami dobra.
