Vcelku vnímavý sangvinik šmrncnutý nejakým tým cholerikom so sklonmi k občasnej dumavej melanchólii. Zoznam autorových rubrík: Zo života, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
V súčasnej dobe rezonuje v spoločnosti viacero problémov, od krízy multikulturalizmu po riešenie následkov hospodárskej krízy. Jedným z ich spoločných menovateľov je kríza osobnej zodpovednosti. Tak na poli politickom ako aj ekonomickom a sociálnom.
Hoci by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že idem navádzať na podplácanie, účel môjho článku je presne opačný. Už aj preto, že vzhľadom na kultúru, ktorá na Slovensku vládne, by podobná výzva bola nosením dreva do hory, prípadne natieraním Fica na červeno.
Jav, o ktorom chcem písať sa opakuje s pravidelnosťou, podľa ktorej by sa dal zostaviť kalendár. Vždy cez víkend možno v nákupných centrách, aj v tom, kde pracujem, vídavať mladé rodiny aj s deťmi, ktoré podľa môjho úsudku patria skôr do postele ako do detského vozíka v hypermarkete.
Po dlhom čase som našiel dosť času, chute a peňazí na to, aby som pokúpil pár :) drobností :). Sponzorovala to moja kreditka :) Po nákupoch sme šli ešte do kina a keďže kamarát to mal bližšie ku mne, zostal u mňa.
Odpoviem jednoducho a za seba: Láska je Boh. V nijakom inom bytí nie je toľko lásky ako v ňom. Láska je podstatou jeho bytia a keď tvoril tento svet, je len prirodzené, že čosi z nej uľpelo aj na stvorení, úmerne tomu ako sú jednotlivé stvorenia podobné Bohu. Logicky, človek ako najdokonalejší obraz Boha má v sebe najväčší potenciál lásky. Musí ho však objaviť a rozvíjať, ostatne ako všetko, čo vlastní, pretože Boh dáva len polotovary a je na nás, ako si ich uvaríme.
V poslednom čase ste akosi viac v centre pozornosti, teda, aby som bol konkrétnejší, vaše práva a ich uplatňovanie. Spomína sa bojujúci ateizmus, komunizmus a podobné –izmy a viacerí z vás sa tým cítite byť dotknutí. Musím vám však povedať, že celkom zbytočne. Ide tu totiž o zjavné zmýlenie si pojmov. Ateista nie je človek, ktorý neverí v Boha, ale niekto, kto stojí voči Bohu v opozícii. (A – theos. Proti - bohu) Jasne to vyjadril istý pán V. I. Lenin, keď povedal, že je osobným nepriateľom Boha. Lenže, nedá sa byť nepriateľom niekoho, o kom si myslíme, že neexistuje. Tento postoj teda implikuje vieru v Boha a preto ateisti nie sú neveriaci. Skutoční neveriaci, teda vy, drahí spoluobčania, sú ľudia voči Bohu ľahostajní. Preto nevidím dôvod, aby ste sa pri článkoch o ateistoch a ich zhubnom pôsobení vo svete nejako pohoršovali, nakoľko to nie je o vás.
Už samotný začiatok tej cesty akoby predznamenal všetko, čo nasledovalo. Patril som k tým pár šťastlivcom, ktorí už ráno 26. decembra museli cestovať do nášho hlavného mesta. Na internete to všetko vyzeralo ideálne. Lenže, ako už toľkokrát, zdanie zvykne klamať, alebo povedané učenejšie, Murphyho zákony sú neomylné. Prvý problém bol, keď som zistil, že expresný autobus firmy, ktorou inak cestujem rád, lebo má rýchle a lacné spoje, neberie cestujúcich do Bratislavy, pretože všetky miesta si rezervovali cestujúci do Brna a Prahy. Toto som ešte bral športovo, koniec koncov, miestenku som si mohol kúpiť aj ja, takže to bola moja chyba. Chcel som teda ísť aspoň do Nitry. Na moju smolu som však disponoval iba bankovkou s obrazom Andreja Hlinku, pričom som mal hradiť sumu 35 SKK.
V poslednej dobe rozvíril hladinu mediálnych vôd prípad fundácie arcibiskupa Jána Sokola. Prevod skutočne obrovských majetkov do vlastníctva organizácie vedenej jeho osobou bolo sústo, ktorému málo médií vedelo odolať. A tak sa tu písalo o obohacovaní sa, o tom, aká je Cirkev bohatá, že arcibiskup sa zabezpečil na staré kolená a podobne.
Deň v práci ako každý iný. Zhon, že človek prestane vnímať čas a má čo robiť, aby ako-tak vnímal ľudí, ktorí defilujú pred ním so svojimi požiadavkami. A predsa, v tejto šedivej každodennosti sa objavil záblesk čohosi nehmatateľného, čo možno pre nezúčastneného diváka ani nemalo ten punc nadčasovosti, ktorý tomu celému dal záver.
Poznáte to. Človek od cesty do práce neočakáva dačo príliš povznášajúce. Väčšinou ide o jazdu v MHD plnej podobne naladených spolucestujúcich. Ani ja som v ten deň nemal nejako extra chuť sledovať dianie okolo seba. Z tohto ma však vyrušila reč, ktorej som nerozumel, avšak tomu nahnevanému tónu som rozumel dokonale. Otočil som sa a uvidel som dvoch ľudí, mladšiu ženu a staršieho chlapa ako sa o čomsi vzrušene rozprávajú.
Boli ich tisíce. Roztrúsené popri hranici strážili pokojný spánok obyvateľov tejto krajiny. Jedinečný pamätník ľudského umu a odhodlania brániť si svoju krajinu. Betónové bunkre stavané v rokoch 1935-38 mali pomôcť zadržať prípadný nemecký útok. Osud v podobe politických špičiek Francúzska a Anglicka však rozhodol inak. Prečo o tom píšem práve teraz? Je totiž 70. výročie mobilizácie roku 1938, kedy ľud tejto krajiny dal najavo, že si chce brániť svoju vlasť.
Tie príbehy pozná snáď každý. Vyskytujú sa v rôznych obmenách a pod rozličnými označeniami v rôznych zbierkach. A skutočne fungujú ako slepačia polievka. Zahrejú a dajú pookriať. Niekto ich považuje za lacný sentiment, ktorý má pramálo spoločné s realitou. Prečo o tom píšem? Pretože aj tu sa v niektorých blogoch vyskytujú príbehy s happyendom. Netvrdím, že sú všetky do jedného vymyslené. Môžu byť, ale ak nie sú, tým silnejšie je ich posolstvo Dobra, ktoré nesú. A tiež nesúhlasím s názorom, že sú len lacným ventilom citov. Pretože človek potrebuje počuť, že Dobro víťazí nad zlom. Táto túžba sa tiahne ako červená niť prastarými príbehmi všetkých národov, od gréckych bájí cez ságy, končiac Dobšinským a jeho povesťami.
Asi už toho bolo naozaj priveľa. Priveľa nedorozumení, keď ma každý pochopil inak, ako som to myslel, priveľa hádok, hnevu...priveľa balastu, ktorý ťažil moju dušu. Bolo mi jasné, že to treba vyvetrať, telesne aj duševne. Poznám jedno miesto, cesta k nemu zrelaxuje telo, lebo je to cesta do kopca. A jeho návšteva uľaví duši, lebo je to návšteva Matky.
Bol teplý august, nádherné počasie, ako stvorené na výlety. Povedali sme si, že pôjdeme tochu spoznať naše okolie. Voľba padla na kláštor v Hronskom Beňadiku. Je to úžasné miesto, dýchajúce históriou z každého kameňa, drahokam, zasadený do úžasného prstenca lesa a rieky Hron. Po menšej túre (aby sa chalani unavili a dávali pozor pri výklade) sme ukecali jednu pani, ktorá sa o kláštor stará, aby nám urobila výklad. Tak, toto je kópia sochy z 11. storočia, originál je v Budapešti, tieto jasličky sú kópia, originál je v Ostrihome, a ďalej: Tento obraz je kópia, originál je v.... , stačí, vieme, v Ostrihome. Zrátané a podtrhnuté, videli sme asi 3 originály a 10 kópií. Všetky originály boli buď v Ostrihome alebo Budapešti.
V záujme kľudného spolunažívania so spolubývajúcou som dnes iniciatívne šiel vyvončiť (veľmi sa mi páči tento novotvar Milana Lasicu) jej psa. Len taký malý okruh po Kramároch, predsa len, ani s dobročinnosťou sa to nemá preháňať. Priznám sa, trochu som to chúďa naháňal, nech to máme za sebou. Ale asi po tretej zatáčke som inštinktívne spomalil. Do nosa mi vstúpila taká intenzívna vôňa jesene, že som akosi zabudol aj na Fanny a pozvoľna sa začal prechádzať.
