Tiež som si trochu viac všímal to biele klbko, tmoliace sa mi pod nohami. Všetko bolo pre ňu nové, čo bolo treba ovoňať, miestami aj označiť. Také jednoduché psie žasnutie nad každým spadnutým listom, konárikom, vlastne čímkoľvek. Pritom tou cestou s ňou chodievam častejšie, o chvíľu ju možno budem schopný absolvovať aj poslepiačky. Čiže, až dodnes som si okolie veľmi nevšímal. Až po tú dnešnú psiu lekciu. Ako žasnúť nad životom. Nad čírou existenciou, ktorá je taká samozrejmá aká je krehká. Viem, že je to trochu aj tým, že psy nemajú abstraktné myslenie a preto každý konárik vnímajú ako niečo jedinečné. Ale, nie je potom naša úžasná schopnosť abstrakcie, ktorej vďačíme za všetky tie civilzačné výdobytky zároveň našou pascou, ktorá nás oberá o vnímanie neobyčajne každodenných vecí, ponechávajúc nám len chladné abstrahované konštrukty našej mysle?
8. okt 2008 o 21:53
Páči sa: 0x
Prečítané: 826x
Sapientia canina
V záujme kľudného spolunažívania so spolubývajúcou som dnes iniciatívne šiel vyvončiť (veľmi sa mi páči tento novotvar Milana Lasicu) jej psa. Len taký malý okruh po Kramároch, predsa len, ani s dobročinnosťou sa to nemá preháňať. Priznám sa, trochu som to chúďa naháňal, nech to máme za sebou. Ale asi po tretej zatáčke som inštinktívne spomalil. Do nosa mi vstúpila taká intenzívna vôňa jesene, že som akosi zabudol aj na Fanny a pozvoľna sa začal prechádzať.
Marek Nipča
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
