Táto schopnosť v sebe zahŕňa prevzatie zodpovednosti za svoje činy do posledných dôsledkov. Vylučuje riešenie krachu niektorých subjektov prerozdelením ich strát medzi všetky ostatné subjekty. Toto platí tak vo veľkom ako aj malom. Všade, kde sa táto zodpovednosť abstrahuje od jednotlivca a deleguje sa na niektorú z foriem hobbesovského Leviathana, vzniká priestor pre konanie nezlučiteľné s morálkou, dobrými mravmi či samotnými zákonmi. Leviathan nemá zodpovednosť. Nepôjde do väzenia, ak vytuneluje firmu, „roztopí" peniaze daňovníkov v pochybných projektoch či daruje pár trafík. Iste, namietnete, že viackrát sa už podobným praktikám prišlo na koreň. Nie je však lepšie odstrániť tento koreň, ako len obtínať výhonky? Prečo má mať štát úlohy a funkcie, ktoré mnohokrát lepšie než on zastane jednotlivec konajúci pod ťarchou osobnej zodpovednosti?
Toto je však iba jedna strana vzťahu. Podobné odcudzenie nastáva aj u človeka, ktorý tieto povinnosti deleguje. Miesto hrdej činorodej osobnosti sa javí skôr ako žobrák odkázaný na odrobinky zo stola mocných. Je potom logické, že bude konať tak, aby tento svoj zdroj obživy neohrozil. Môže to zájsť až tak ďaleko, že vznikne istá obdoba štokholmského syndrómu, ak sa mu tento systém odníme. Dá sa to pozorovať na ľuďoch, ktorí väčšiu časť svojho života prežili v komunizme. Ich nastavenie je v zmysle „štát daj", očakávajú pomoc zvonku miesto toho, aby aktivizovali vlastné schopnosti a talenty. Samozrejme, veľkej časti elít tento stav len vyhovuje a nepodniknú nič pre jeho zmenu. Dostávame sa tak do začarovaného kruhu sociálneho inžinierstva, megaprojektov odtrhnutých od reality. Tieto projekty majú autonómny ideový základ v ľavicovej filozofii nesúcej tézy o voľnom trhu názorov, ktoré sú si navzájom rovné, relativizácii hodnôt ako aj samotnej pravdy ako takej a možností jej poznania. Zo zreteľa sa stráca autonómne konajúci jednotlivec, tak v oblasti ekonomickej ako aj v politike či iných sférach života, preberajúci za svoje konanie zodpovednosť. Paradoxom je, že práve takíto ľudia stáli pri zrode západnej civilizácie. Iba človek, ktorý sám tvorí hodnoty, pozná ich cenu a nehazarduje nimi kvázi spravodlivým plošným prerozdeľovaním, ale cielene zlepšuje kvalitu života okolo seba. Toto platí predovšetkým pre ekonomickú činnosť, ale aj pre zásadné rozhodnutia v ľudskom živote, ako je rozhodnutie založiť si rodinu, prijatie detí do nej, starostlivosť o starnúcich členov rodiny, atď.
Pokúsil som sa načrtnúť niekoľko oblastí, v ktorých sa onen leviatan v tej či onej podobe objavuje. Pre úplnosť metafory by možno bolo dokonca lepšie než o leviatanovi hovoriť o hydre, ktorej vyrastú tri hlavy namiesto jednej zoťatej, čo možno ilustrovať na znovu a znovu sa opakujúcich snahách v dejinách ľudstva budovať raj na zemi. Pritom rozpor tohto snaženia možno nájsť už v antropologickom základe človeka, ktorý sa pri všetkých svojich činoch javí ako unikátna osoba a nie bezmenná masa, riadená ideológiou. V ďalších článkoch by som rád rozobral otázku zodpovednosti z aspektu politického, sociálneho i ekonomického.
