Zbraň, ktorá nikdy nevystrelila alebo príbeh našich bunkrov

Na Slovensku, na rozdiel od našich západných susedov, kde sa o tom živo diskutuje a prebiehajú viaceré spomienkové akcie a vedecké podujatia, však táto udalosť zanikla v spomienke na vznik slovenského štátu. A dovolím si povedať, že nezaslúžene. Pretože to bolo čosi viac, ako politický akt. Bola to spontánna demonštrácia ochoty brániť svoju krajinu. Na Slovensku sa však akosi ujíma nezdravý fenomén selektívnej historickej pamäte, ktorej padli za obeť aj vyššie spomenuté bunkre. O čom hovorím? O rozdielnom prístupe k tejto unikátnej historickej pamiatke na oboch brehoch Moravy. Kým v Čechách sú udržiavané, sprístupnené a organizujú sa pri nich rôzne akcie, u nás slúžia ako občasné ubytovne bezdomovcov, skládky a dokonca včelíny (videl som na vlastné oči). Ich jediným šťastím je, že boli postavené z veľmi kvalitného betónu.   Toto je však len jedna strana mince. Pre úplnosť treba dodať, že bunkre boli vo vlastníctve armády a plánovalo sa ich sprístupnenie. Po viacerých vlámačkách v nich však nezostali ani železné schody v pozorovacích zvonoch. Pritom by mohlo byť jasné, komu a na čo sa hodili. Slovenská časť opevnenia pri Bratislave bola totiž v roku 1938 najlepšie vybaveným úsekom. Stopa teda vedie na západ a nechávam na kompetentných, aby sa angažovali. Je to ďalšia možnosť prezentovať svoje národné cítenie prakticky a užitočne.