Až potom som si všimol, že medzi nimi, stojacimi v uličke, sedí na podlahe dieťa a spokojne listuje v časopise, akoby sa ho tá hádka ani netýkala. Lenže ona sa ho týkala až veľmi, lebo matke záležalo na tom, aby sa jej syn za každých okolností vzorne správal a nešpinil si šaty. Jej otec, ako to už u starých rodičov býva, mal voči vnukovmu správaniu omnoho benevolentnejší postoj. Celé sa to začalo posúvať do humornej roviny, keď aj ostatní cestujúci začali hájiť správanie dieťaťa, ktoré zrejme o dianí okolo seba veľa nevedelo.
Samozrejme, postoj matky je pochopiteľný, šlo jej o správnu výchovu jej syna. Mňa však to detsky jednoduché riešenie nedostatku voľných miest na sedenie priviedlo k myšlienke: "Prečo to isté neurobili aj ostatní, ktorí stáli? Prečo my dospelí možno až príliš dbáme o konvencie a o to, čomu vravíme dobrá povesť?" Isteže, je nemožné žiadať od všetkých, aby si sadli v autobuse, kde sa len dá a podobne. Je však možné a aj potrebné prijať do svojho života trochu tej detskej bezprostrednosti, tvorivosti a hravosti, lebo inak nám hrozí zadusenie sa našimi (niekedy príliš) škrobenými spôsobmi.
