Martin M. Šimečka zhrnul posledné týždne a môj pocit z nich do bodky v komentári Matovičova pasca. Preto sa dnes nechcem zaoberať samotnou politikou, no jej dopadom na nás. Sledoval som v týchto dňoch jednotlivé strany celého „konfliktu“ a bolo mi do smiechu/plaču. No a hneď ako sme mali testovací víkend (a vojnu názorov) za sebou, sme sa mohli pripravovať na americké voľby, na ktoré mali všetci jasnú predikciu, na ktorú ale v stredu ráno zmenili pohľad. Opäť vojna názorov, na Slovensku na Facebooku, no v spojených štátoch sa čoskoro môže ocitnúť aj v uliciach. Každopádne počas volebnej noci, pri vystúpení Bidena, zaznelo z jeho úst niečo, na čo často zabúdame aj my na Slovensku a vlastne ľudia po celom svete: „Človek s iným názorom nie je tvoj nepriateľ.“
Prečo to tak vnímame? Prečo (najmä v politike) máme tendenciu sa s ľuďmi opačného názoru hádať, resp. ich presviedčať o svojej pravde? Nerobíme to pri debate sviečková vs. rezeň ani pri debate kapor vs. kapustnica, robíme to ale až príliš pri debatách Matovič vs. Pellegrini, či Biden vs. Trump. V reštaurácii sa na vás z vedľajšieho stola nikto nebude škaredo pozerať zato, že ste si dali jedlo čo jemu nechutí – to je prvý dôvod. Druhý je ten, že tie halušky neovplyvňujú chod vašej krajiny. No ten tretí, podľa môjho názoru najdôležitejší je, že tá sviečková si nevie dať status že rezeň je skorumpovaný bastard a patrí do basy.
Toto robia populisti najlepšie, burcujú do konfliktu, pretože ten vyhovuje ich politickým cieľom. Konflikt vám v politike dá tému, oponenta a mobilizáciu vašich voličov. Akonáhle sa ľuďom niečo nepáči, ten kto príde s jednoduchým rýchlym riešením, a príde ako prvý – „vyhral“. Predčasné voľby! Zhabeme vily zbohatlíkom! Do basy! Nu-lit-né!
Následne dostane veľa priestoru z médií, naberie veľa nových followerov a ten daný politik zistí, čo funguje najlepšie. Podstatné ale je, ako s touto vedomosťou naloží. Ivan Mikloš svojho času v parlamente veľmi pamätne rozplynul Blahovu misinterpretáciu sociálnej demokracie a zožal aj na sociálnych sieťach úspech. Potom, ale pokračoval v práci a nepostavil svoju kariéru na konflikte. Náš premiér, či Blaha dodnes trávia väčšinu svôjho času burcovaním vášní proti oponentom. Je jedno, či sú pri moci, alebo v opozícii. Konflikt je to čo vedia, to čo funguje a to čo treba podľa nich v politike robiť. Preto by som možno apeloval na vládne strany, ich politikov a ľudí, čo majú na starosti ich sociálne siete. Ste vo vláde, venujte sa práci a informovaniu verejnosti. Drvivá väčšina výstupov Oľana a Sasky je totiž venovaná smeru, Kotlebovcom a Pellegrinimu a živením konfliktu. Smer nevolia mafiáni a Kotlebu nevolia fašisti. Skúste sa venovať viac tomu, ako osloviť voličov daných strán ako burcovaním konfliktu medzi vašimi a ich voličmi. Náš premiér zase nájde oponenta aj keď v danom čase nie je. Dnes bojujeme proti "hnusobe", na ktorú máme "atómovú bombu" a pre istotu si dáme do boja aj maskáče, lebo sme "vo vojne"...
Populistom často nejde o kritiku princípu politickej reprezentácie ako takej, ale o spochybnenie procesov, ktoré umožňujú prístup k moci tým nesprávnym zástupcom. Preto sa podľa Matoviča dostal Blaha do parlamentu vďaka mafii a podľa Blahu Matovič vďaka tancovaniu na hroboch. Preto sa podľa Trumpa teraz klame v zrátavaní výsledkov, no pred 4 rokmi sa rátali správne. Odtiaľto býva často už len krok ku konšpiračným teóriam (spochybňovanie novinárov, Soros, Gates a čipy a pod.) ktoré sa opakovane objavujú u populistov. Zažili sme to na protislovenských prostitútkach pri Ficovi, v podstate pri všetkej agende Orbána, pri Erdoganovom spochybňovaní medzinárodných inštitúcii, ale zažívame to už aj u Matoviča a jeho výstupoch na novinárov za posledné mesiace. A budeme to zažívať aj pri našom ďalšom premiérovi/premiérke, ktokoľvek to bude. Zažívame to pri „sfalšovaných voľbách“ dnes s Trumpom, predtým s Harabinom a zajtra opäť s niekým iným. Buď je pri moci ten daný populista, alebo je pri moci niekto, kto pri nej nemá byť a dostal sa tam podvodom.
Profesor Americkej histórie Richard Hofstadter, ktorý získal Pulitzerovu cenu za knihu o populizme: The age of reform“ napísal esej s názvom; „Paranoid Style in American Politics“. V tejto eseji z roku 1964, tak ako aj v knihe od Mullera je vidieť ako smiešne a cyklicky sa opakujú tie isté konflikty, vždy s dvoma stranami a vždy s jednoduchými riešeniami, zväčša prezentovanými stranou, ktorá nie je pri moci. Populisti ale zákonite stratia „kúzlo“, keď sa ocitnú tvárou v tvár zodpovednosti. Ich jednoduché sľuby sa rozpustia v kyslom kúpeli každodennej politiky. Zažil to Chávez, Erdogan, Kacszynski, Trump, Fico a zažíva to dnes aj náš premiér. Tie jednoduché riešenia sa rozplynuli. Áno, je dobré že sa odkrývajú mafiánske praktiky, ktoré požierali náš systém, a je dobré že majú orgány činné v trestnom konaní rozviazané ruky. To bude ale na konci dňa ich práca, a oni si za to zaslúžia uznanie. Od premiéra a od našej vlády musíme chcieť viac. Inak, kde sú sľuby z www.rozhodni.to? Túto stránku si treba nafotiť, pretože je to najväčší manifest populizmu od billboardov „ľudia si zaslúžia istoty“ či diaľnice do Košíc.
Z pohľadu populistov k právemu ľudu patria len určití občania a tí si zaslúžia všetko dobrodenie, na aké možno pomyslieť. Zároveň však tí „proti“ sa dostávaju na okraj spoločnosti. „No a čo, že som plagiátor? Chcete späť mafiu?! Chcete radšej mafiu s jamkami v lícach?! Vlastizradcovia! Sulík má iný názor na opatrenia? Sabotér Slovenskej Republiky! Prezidentka povedala čo?? Zbabelé utekanie z boja!“
To isté bolo, ale počuť z úst Smeru; „Chcete chaos? Chcete feťákov? Ste proti tradičnej rodine, ste proti Slovensku! Chcete diskutovať o celoeurópskom probléme s migráciou? Chcete tu teroristov! Chcete tu Islam! Naše ženy sú v nebezpečenstve!“
Tieto výroky sú pôvodne z úst našich politikov, no viete si ich prečítať bežne pod akoukoľvek diskusiou na Facebooku od nás, ľudí. Ako občania, by sme sa ale mali snažiť nebyť vtiahnutí do týchto konfliktov a snažiť sa vždy pochopiť pohľad druhej strany. Strážme si pluralizmus a nechajme ľudí s iným názorom ho slušne prezentovať.
To, ako sa správala polícia a politici za posledné roky vystihuje jeden citát Peruánskeho politika (Óscar Raymundo Benavides Larrea) „všetko pre mojich priateľov, pre mojich nepriateľov zákon“. Ak ste boli posledných 12 rokov proti smeru, mohlo sa vám to vypomstiť. Svoje by o tom vedel rozprávať Andrej Kiska, či Roman Mikulec. Strážme dnes to, aby ľudia mali možnosť nesúhlasiť so všetkým, čo dnešná vláda robí. Môžme sa totiž ocitnúť tam, kde sme boli doteraz, veľmi rýchlo.
