Nemyslím, že by som sa radila medzi ľudí, ktorí napriek všetkým okolnostiam idú stále za svojím "cieľom". Bezhlavo. Aj cez mŕtvoly. Aj keby traktory (alebo čokoľvek iné) z neba padali... No, za každých okolností hlavou proti múru. Ale čo ak? Čo ak aj motyka raz vystrelí?
V jednej veci, však, dalo by sa povedať, som šla, hádam dosť dlhú dobu, proti múru. Neraz ma z tých nárazov bolela hlava. Au, ešte aj teraz, keď si na to spomeniem. Koľko bolesti, strachu z úderu, z nárazu hlavy o múr...
Teraz stojím pred múrom. Vidím ako sa trasie, cítim ako povoľuje...čakám, mlčky sledujem, čo bude nasledovať, čo ma teraz čaká. Je dobojované, alebo sa mám rozbehnúť a udrieť silno a ešte raz a ešte silnejšie? Nie, budem čakať. Chcem čakať, chcem sa pozrieť ako je za tým múrom, chcem si to vychutnať plnými dúškami.
Len na krátko sa obzriem. Niečo sa blíži. Stojím medzi múrmi a nemám kam újsť.
Dvíham, svoj pohľad k nebu a pýtam sa:"Bože, môj, čo robiť mám? Rozbiť múr? A ktorý? Čakať? A ako dlho ešte? Pomôž, alebo aspoň stoj pri mne, Bože!"
