Naskočil som do žltého Hyundaia a v rytme salsy som bol bol dovezený na Calle 105, teda na stopiatu ulicu. Na recepcii obytného domu ma privítal recepčný, ktorý ma uviedol k bytu môjho hostiteľa. Tak aby ste si nemysleli, nešlo o žiaden podradný bytík, ale nový, moderne
zariadený apartmán. Môj hostiteľ, ktorého som nikdy predtým nestretol sa ukázal ako skvelý a pohostinný človek.
Kolumbia je v očiach bežného Európana krajina točiaca sa iba okolo drog a narkobarónov. Skutočnosť je úplne iná. V prvom rade ide o mekku salsy. V Bogote sa nachádza najviac klubov kde sa domáci šantia do sýtosti pri tanci a to nie len salsy, ale aj merengy či reggaetonu.
Samotné mesto má okolo osem miliónov obyvateľov a s jeho polohou v nadmorskej výške 2600 metrov sa radí na tretie miesto najvyššie ležiacich hlavných miest sveta. Vyššie už leží iba La Paz v Bolívii a Quito v Ekvádore. Vzhľadom na polohu v okolí rovníka by každý očakával čisto tropickú krajinu. Všetko ale mení nadmorská výška jednotlivých oblastí. Neexistuje tu striedanie ročných období ako ich poznáme u nás, dokonca ani klasické obdobie dažďov a obdobie sucha, ako poznáme z trópov. Tu je počasie počas celého roka takmer rovnaké. Každé mesto má svoju teplotu celoročne stanovenú.
Napríklad Bogotá má 16 stupňov, mesto Cali ležiace južne od Bogoty mý 26 stupňov a mesto Cartagena ležiaca na pobreží Karibiku má 28 stupňov. Počasie v Bogoté však v poslednom čase vraj vôbec nie je fajn, pretože každý deň príde aspoň jeden poriadny lejak.
Doprava v Bogote je jedna veľká divočina. Napriek tomu, že po meste behajú najmä maličké žlté taxíky a menšie autobusíky, ktorým sa tu hovorí colectivos, ulice sú nesmierne preplnené a dusné. O nejakých ekologických normách pre výfukové plyny tu nemôže byť ani reč. Preto miestni radní vymysleli systém obmedzujúci jazdenie súkromným autom v meste. Všetci ľudia vlastniaci súkromný automobil majú podľa svojej poznávacej značky obmedzené dva dni počas pracovného týždňa, kedy nesmie výjsť s autom do ulíc. Má to síce svoje výhody, ale vzhľadom na vysokú cenu áut by som ja ako majiteľ nebol veľmi
nadšený takýmto obmedzením. Samozrejme, nie keždý obyvateľ Bogoty si môže dovoliť auto vlastniť. Kolumbijská spoločnosť je veľmi diferencovaná. Existuje tu šesť sociálnych skupín. Prvá a druhá skupina sú tí najchudobnejší, ktorí nemajú v podstate nič. Títo ľudia robia najpodradnejšie práce a nemajú šancu na lepší život. V tretej a štvrtej skupine sa nachádzajú napríklad policajti, ktorích tu je neúrekom. Sú však veľmi potrební vzhľadom na neustále prebiehajúci proces upratovania v spoločnosti. Na vrchole tejto
spoločenskej pyramídy je skupina päť a šesť. To sú ľudia resp. rodiny, ktorí majú peniaze, väčšinou už dlhé desaťročia. Majú vlastné auto, slušné bývanie prevažne v severnej časti mesta, ale najmä prístup k veľmi kvalitnému súkromnému vzdelávaniu, ktoré je v Kolumbii naozaj na veľmi vysokej úrovni. Boj medzi spomínanymi triedami je pomerne nerovný. Preto ešte donedávna bolo pre chudobných ľudí jednoduchšie pracovať pre gerilu, hnutie FARC či niektorý z kartelov, kde mali istotu slušného príjmu. Drogové kartely sú však už rozbité, ostalo iba FARC, ktorý ľudia neznášajú kvôli nepríjemnostiam, ktoré im prináša.
Ľudia z prvej a druhej skupiny nemajú veľkú šancu presadiť sa vo vyššej spoločnosti aj v prípade, že získajú vzdelanie na jednej zo štátnych škôl, pre svoje údajné zlozvyky a viacmenej vlastný jazyk, ktorý ich vždy prezradí, odkiaľ pochádzajú.
No ak by ste si mysleli, že sa nachádzate v extrémne lacnej a chudobnej krajine, tak to teda tak vôbec nie je. Ceny sú na úrovni Slovenska. Takže pri potulkách po historickej, koloniálne vystavanej Candelarii v centre Bogoty, či výlete lanovkou na horu Monserrate je potrebné mať pri sebe nejeké tie peniažky pri sebe. No a ak večer vyrazíte do Zone Rojas, v severnej časti mesta, ktorá je známa množstvom vynikúcich reštaurácií a nočných podnikov, tak je treba mať ešte plnšiu peňaženku!
Čo sa týka kolumbijskej kuchyne, musím povedať, že sa mierne podobá na našu kuchyňu. Na obed si môžte dať almuerzo, čo je vlastne obedové menu pozostávajúce z polievky, hlavného jedla - teda nejaké to mäsko, ryža a šalát, nejaký dezertík a vždy ovocná šťava, teda jugo naturales. Existuje aj drahšia forma almuerzo, môže to byť zmes pečeného resp. grilovaného mäsa, špeciálne upravených čriev, klobások chorizo či niečoho, čo sa nápadne podobá na naše jaternice či krvavnice. Najlepšie na tom však pre mňa je ten pečený banán, či mazorca - grilovaná kukurica. No vzhľadom na to, že momentálne sedím v autobuse, ktorý sa krúti úzkymi extrémne kľukatými cestami cestou z Bogoty do mesta Armenia, známeho pre svoje kávovnikové plantáže, budem radšej končiť, aby som tu nevyzdobil sedačky.
Dopočutia priatelia!
