Káždopádne do Kolumbie sa určite vrátim, je to zapísané v mojom itinerári.
Teraz však ležím zakutaný až po uši v posteli v Quilotoa v nadmorskej výške asi 3900 metrov a čakám kým prestane pršať. Ale poďme po poriadku.
Môj pobyt v Quito bol trošku atypický pre danú oblasť. Strávil som ho totižto v chráme Hare Krishna. Ocitol som sa tu celkom náhodou, táto náhoda však dodala môjmu pobytu v tomto meste šťavu. Hlavný mních tohto chrámu, Švéd Patrik, je úžasný človek. Dorazil som v sobotu poobede, chrám bol plný ľudí, ktorí práve oslavovali výročie tohto chrámu. Zúčastnil som sa veľmi príjemného obradu počas, ktorého som si zaspieval a zahádzal ryžou. Ľudia sú veľmi priateľskí a uvoľnení. Všetci sú vegáni a napriek tomu, že ja som silný požierač mäsa, tunajšiu stravu som si veľmi užil. Patrik mi poukazoval a vysvetlil mnohé veci v chráme a dokonca ma zobral na nedeľné stretnutie mimo mesta. Bolo to hrozne milé, stále sa jedlo a všetci sme sa mali radi.
Po niekoľkých dňoch v Quito som sa presunul asi dve hodiny cesty autobusom po panamerickej diaľnici smerom na juh od hlavného mesta, do mestečka Latacunga.
Toto mesto je známe ako východisko pre horskú turistiku, okrem toho je to však veľmi pitoreskné a príjemné miesto. Tu začalo zatiaľ moje najväčšie dobrodružstvo a to výstup na aktívnu sopku Cotopaxi. Nie je to síce najvyšší vrchol Ánd, dokonca ani najvyšší vrchol Ekvádora, podľa všetkého je ale najkrajší.
Pre výstup na tento vrchol je nevyhnutné najať si sprievodcu. V meste je množstvo agentúr sprostredkujúcich tento výstup od zapožičania výstroja, ubytovania, stravy až po samotného sprievodcu, je však potrebné vybrať naozaj dobre. Existujú totiž sprievodcovia, ktotí veľmi neriešia a ľudí proste nechajú na kopci, čo nie je veľmi príjemné. Ja som sa dal dokopy s jedným Američanom, Ericom a spoločne sme si vybrali agentúru, ktorá sa nám zdala spoľahlivá. Vo štvrtok ráno sme vyfasovali všetku potrebnú výstroj od oblečenia cez topánky, čelovku a slnečné okuliare až po mačky a cepín. Naložili sme sa do terénneho Chevroletu spolu s našim kečuánskym sprievodcom Manuelom a už sme sa viezli do asi
30 kilometrov vzdialeného národného parku Cotopaxi. Autom sme sa vyviezli do výšky asi 4700 metrov nad morom, odkiaľ sme so všetkou výstrojou a jedlom šľapali asi trištvrte hodiny do horolezeckej ubytovne, kde sme sa najedli a po obede išli trénovať na ľadovec lezecké techniky. Vyskúšali sme si aj ako padať a zachraniť sa pomocou cepínu ako to bolo v smiešnom filme Vertical limit (tento film pre jeho nereálnosť neodporúčam). Po asi hodine nácviku sme sa vrátili na ubytovňu a zjedli sme večeru, ktorú nám pripravil Manuel. Asi o šiestej podvečer sme zaľahli do postelí, zababušili sa do spacákov a pokúsili sme sa zaspať. Mne sa to veľmi nedarilo a do jedenástej večer som si zdriemol asi tak hodinu. Každopádne o jedenástej, celý vzrušení, sme vstali a opäť sme sa najedli. Raňajky o
jedástej večer však nie je bohviečo a tak takí polohladní vystrojili sme sa na nočnú túru. O dvanástej sme vyrazili od ubytovne z čelovkami na hlavách. Z počiatku sa šlapalo vcelkom dobre, až na to, že ma bolelo brucho, zrejme z toho jogurtu, ktorý som si dal na raňajky...Po nejakom čase bolesť brucha ustala, začala však fungovať nadmorská výška. Vždy keď som sa pozrel na žiariace Quito v diaľke, zatočila sa mi hlava, že som takmer padol z chodníka. Čím sme boli vyššie tým bol každý krok ťažší a ťažší. Cítil som sa ako storočný dedo. Myslím, ale,m že Eric sa cítil horšie a po každých štyroch krokoch sme museli stáť, aby sa nadýchol. Boli sme naviazaní lanom, pretože cesta ľadovcom je poriadne nebezbečná. Míňali sme trhliny, ktoré boli hádam bezodné. Predstava pádu do nich sa rovnala predstave pádu do pekla. Našťastie, napriek mojej chôdzi rovnajúcej sa chôdzi po desiatich pivách a piatich borovičkách, nespadol som ani do praskliny ani dole prudkými svahmi. Po vyše šesť-hodinovom extrémne namáhavom šľapaní
a lezení po ľade sme dosiahli vrchol asi o štvrť na sedem ráno. Práve vychádzalo slnko. Napriek tomu, že som bol na pokraji svojho dychu a zrejme aj síl, zalial ma nesmierny pocit šťastia a uvoľnenia. Taký horolezecký orgazmus. Po desiatich minútach slastného pocitu na vrchole a neuveriteľnom výhľade na okolité štíty a sopky ako napríklad Chimborazo sme sa vydali na strastiplnú cestu dolu. Išiel som prvý, za mnou Erik a posledný nás istil Manuel. Aj po päťsto metroch prevýšenia sme sa stále nemohli poriadne nadýchnuť. Po asi troch až štyroch hodinách sme sa predsa len dostali na horolezeckú základňu. Poobede sme sa vrátili späť do mesta Latacunga, zničení, ale s nesmierne dobrým pocitom čo sme zvládli. Po niekoľkých hodinách spánku sme dali ľahkú večeru, lasagne, v miestnej talianskej reštaurácii a spokojne sme
odkráčali späť na hostel. Nahodil som nejaké fotky na facebook a s úžasným pocitom som si ľahol spať.
Dnes som však už opäť vo väčšej výške, zdá sa, že prestalo tak pršať a preto opúšťam svoju postieľku a idem sa pozrieť na lagúnu, ktorá by sa mala rozprestierať v kráteri asi sto metrov od môjho hostela. Keď som tam bol asi pred dvomi hodinami, bola zahalená oblakmi a hmlou, tak uvidíme či sa situácia zmenila.
Dopočutia priatelia!
