Už dlhšiu dobu som mal podozrenie, že so mnou nie je všetko v poriadku. Akoby som strácal kontakt s dobou. Ľudia v autobuse ohovárajú mne neznáme celebrity a z časopisov sa na mňa usmievajú (alebo mračia, to záleží od toho, kde, s kým a pri akej činnosti ich práve odfotili) mne úplne neznáme tváre. S mojim podozrením som sa zveril svojej manželke.
-Ani sa nečudujem, povedala mi žena, veď ty si v tomto smere ako dinosaurus, čo zázrakom prežil až do dnešnej doby.
-No dovoľ, nedal som sa , že nenosím bundy o dve čísla väčšie a šiltovku nakrivo ešte neznamená, že som z inej planéty.
-Vieš kto je Eva Cifrová?...Boris Kolár?...Laci Strike?...Patrik Tkáč a J&T?
Mlčal som. Moja žena sa víťazoslávne zasmiala.
-Vidíš, vidíš...nesleduješ telku, nevieš.
Trošku som sa urazil, ale nakoniec som musel uznať, že „nesledujem, neviem" a radšej som odišiel do obývačky a s rozhodnutím dohnať zameškané som zapol telku.
Šťastie mi žičilo. Akurát išla relácia o našich celebritách ako stvorená na doplnenie mne chýbajúcich informácií. Postupne som však strácal záujem o celebrity a moju pozornosť upútala mladá moderátorka.
Za celú polhodinu (alebo to bola hodina?) nepovedala ani jedno ľ. Najprv som si myslel, že to je nejaké silvestrovské vydanie, ale dátum nesedel, tak som skúsil prepnúť na iný kanál. Tam práve bežali správy. Reportérka opisovala automobilovú nehodu: „Klukatá" cesta...auto vyletelo do kukuričného „pola."
Pomaly mi to začalo dochádzať, ale pre istotu som si ešte počkal na ďalší vstup, v ktorom iná reportérka hovorila ako kedysi „rolnici" pestovali „lan" a z „lanovej" látky šili „ lanové" nohavice.
Prepol som na ďalší kanál a tam zasa iná mladá reportérka vysvetľovala divákom ako „ludia" na juhu Slovenska v „ rozlahlých" skleníkoch pestujú „lalie". To mi už bolo všetko jasné. Keď takto rozprávajú ľudia, pardon ludia, pre ktorých je slovenčina pracovným náradím a slovo pracovným nástrojom (alebo naopak), tak potom je chyba vo mne. To je ďalší dôkaz, že som zaspal dobu. Naposledy mi to došlo, keď som v autobuse vytiahol svoj (len) dvojročný mobil a mládež okolo mňa sa pri pohľade naň začala posmešne uškŕňať. No čo už. Neostáva mi nič iné, len sa prispôsobiť a doštudovať zameškané.
V noci sa mi sníval hrozný sen. Išiel som na nákup do jedného hypermarketu, kde zvyknem nakupovať. Zadumane som naložil všetko potrebné do košíka, prišiel k pokladni a začal vykladať nákup. Jedna pani v rade za mnou sa ma čosi opýtala v cudzom jazyku. Nerozumel som jej ani slovo, tak som len pokrčil plecami a pristúpil bližšie k pokladni. Pani za pokladňou sa na mňa usmiala (už to mi malo byť podozrivé) a niečo sa ma opýtala. Nerozumel som jej ani slovo. S vypleštenými očami som na ňu asi čučal ako puk na mantinel, lebo jeden pán v rade za mnou začal niečo vykrikovať. Ani jemu som nič nerozumel. Pani za pokladňou zopakovala otázku, zobrala jednu kocku masla z môjho nákupu a strčila mi ju pod nos. Neveril som vlastným očiam. Obal vyzeral ako zvyčajne, len bol namiesto slovenčiny popísaný akousi cudzou hatlamatlaninou. Ľudia v rade za mnou sa začali tlačiť a pokrikovať po mne. Nikomu som nerozumel ani slovo. Pribehla aj vedúca predajne, dievča na kolieskových korčuliach, sekuriťák a dokonca aj skladník. Všetci ma obkľúčili a jeden cez druhého niečo hovorili, ale ja som nikomu nerozumel.
Zobudil som sa celý spotený a zvyšok noci som presedel za stolom s perom v ruke. Nesmiem to dopustiť. Musím kráčať s dobou. Už nechcem byť dinosaurom. Musím urýchlene dohnať zameškané...takže... kde som to skončil?
Aha...
„Král velmi lúbi královnu..."
