Z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky odchádzam z vlastnej vôle, hoci nerád. Bude mi chýbať inšpiratívna práca so študentmi a spoločnosť tých najmúdrejších ľudí, čo poznám. Bude mi chýbať byť (aj keď len zanedbateľnou) súčasťou najvyššej špičky medzi slovenskými fakultami.
Je ale aj pár vecí, ktoré mi až tak chýbať nebudú.
Bude mi chýbať,
že mojimi kolegami sú žijúce legendy môjho kockatého sveta: Zbyněk Kubáček, Branislav Rovan, Jozef Masarik, Martin Mojžiš, Andrej Ferko a mnoho mnoho ďalších. (Schválne neuvádzam tituly, lebo tie im slovenská akademická obec zdevalvovala a nedosahujú rozmer ich osobností. Snáď sa neurazia.)
Nebude mi chýbať,
že mojim kolegami sú aj ľudia, ktorí nie sú škole prínosom, no z rôznych dôvodov ich škola nechce alebo nevie nahradiť niekým užitočnejším či perspektívnejším.
Bude mi chýbať
kontakt s úžasnými študentmi, ktorí sa prišli na školu učiť, dokážu popri nej pracovať a sú pre mňa svojim prístupom a vedomosťami zdrojom povzbudenia a inšpirácie.
Nebude mi chýbať
to znepokojivo vysoké percento študentov, ktorí sa prišli na školu schovať pred rodičovským dozorom a dospievaním.
Bude mi chýbať,
že sa nikto nestará, kedy prídem a odídem z práce a čo vlastne robím.
Nebude mi chýbať,
že sa nikto nestará, kedy prídem a odídem z práce a čo vlastne robím.
Bude mi chýbať
súkromný micro-restaurant Free Food, s rýchlym a dobrým jedlom, perfektnou obsluhou a super prístupom k zákazníkom. A s kofolou za dobrovoľný príspevok.
Nebude mi chýbať
závodná jedáleň GASTROLine, zazmluvnená do konca vekov, kde o dvanástej majú z piatich jedál na výber už len dve a keď sa minú aj tie, ohrejú vám odležanú ukážkovú porciu z vitrínky.
Bude mi chýbať
online študentská anketa, ktorú si naprogramovali študenti sami a z ktorej som sa naučil byť oveľa lepším učiteľom.
Nebudú mi chýbať
softvérové netvory AIS a SOFIA, ktoré vyslali na svet jašteri z pekiel a z ktorých som sa naučil, že keď máte kamarátov na ministerstve a vo vedení univerzity, predáte aj hnoj za cenu kaviáru.
Bude mi chýbať
byť naďalej priamym svedkom zmien k lepšiemu, ktoré prinášajú aktívni študenti spolu s vedením fakulty. (Žmurk smerom k prodekanke pre štúdium a prodekanovi pre IT).
Bude mi chýbať
rozpadajúca sa budova, v ktorej je v zime po chodbách sneh a v lete 60°C a v ktorej je elektrická sieť projektovaná na spotrebu jednej stolnej lampy na zamestnanca.
Ako sa píše v kultovej Dune: Boh stvoril Arrakis, aby vychoval verných.
Bude mi chýbať
ten pocit, keď mi študenti prídu na prednášku, aj keď je nepovinná, posledná v týždni a už sú zbalení na cestu domov. A ten pocit, keď sa niekedy prednáška vydarí až tak, že ma odmenia spontánnym potleskom.
Bude mi chýbať
Matfyz.
Ostávam hrdý na túto školu a teším sa z jej úspechov: z mladých informatikov, ktorí nosia medaily z olympiád (aj keď o tom asi na Markíze počuť nebudete), z našich fyzikov v CERNe, z našich didaktikov matematiky aj informatiky...
Dôvody, pre ktoré odchádzam, tu nebudem hlbšie rozoberať. Nemajú nič s mojimi predošlými článkami. V skratke: pri svojich snahách o zlepšenie mojej fakulty som si žiaľ vybral oblasti, v ktorých som narazil na apatiu, zbabelosť, ľudskú malosť, ješitnosť a zákernosť. A to je prostredie, v ktorom ja neviem zdravo fungovať. Mohol by som napísať tento článok v tieni sklamania a zlosti, ktoré v sebe mám. Ale to robiť nebudem.
Rovnako ako nebudem páliť mosty.
Ak sa vám článok páčil, pripnite ma na
