Najkrajšie príbehy vravím vtedy, keď už niet čo dodať.
Tie slováre utešených lží čo máme v ústach skryté,
desím sa odchodov a dusím kúskom cudzieho potu,
v byte kde teraz bývam nie si a ráno aj tak vždy príde.
Vykladáš stopy svojho tela na studený okenný rám,
priznávaš, že veľa nevieš a kráčaš svojsky pri obavách.
Každý vidí v svojom ráme a podľa rámu predsa nesúď!
Usaď sa tu, maj sa ako vieš, buď,lež skrývaj môj záujem.
Nestoj, nech nepočuješ nutkanie skrehnutého vedomia,
čo neodkladne škvrčí abecedu v nesprávnom poradí,
keď láska budúcnosti natruc stretla sa s mojím pohľadom,
veľavravne sa mi toto spojenie zazdalo nechutným
Podaj mi ruku, človek, v tomto čudnom meste s prívlastkami.
Tiché, hlučné, prázdne, plné, jak rieka, bez odozvy plynie,
možeš všetko, samozrejme, vždy som vedela, že je to tak,
na kolenách zvieram v rukách posledné cennosti, náš prach.
Prajem si nech naposledy, hoc znova prosím Ťa,
vo mne stále rezonuje jediné dvojveršie:
Potrebujem nádej a stačí mi tvoja posledná veta,
sľúb mi, láska moja, že mi zajtra bude horšie.
