Duša
Dnessom videl bojovníka. Osamotený stál na okraji hlbokej priepasti, vysoký akodávni pohanskí bohovia, brnenie na mnohých miestach poškriabané a prevalené. Miestamibolo pofŕkané krvou. Opieral sa o mohutný meč a mesiac obkresľoval jeho mohutnú,bitkami poznačenú siluetu. Pôvabná tvár sa mračila, vrásky starostízvýrazňovali niekoľko hlbokých rezných rán, ktoré sa mu nečakane otvorili nalícach. V jeho črtách nebolo ani stopy po bolesti, no po tvári mal roztiahnutýtieň, napriek mesačnému svitu, ktorý nebol schopný jeho chmáry rozohnať. Avšakobčas chmára ustúpila a pery mu zvlnil jemný úsmev. Vtedy zhlboka nasal vzduch,ochutnal vôňu sveta a v jeho zraku sa zatrblietali hviezdy.
Takto dlhobojovala chmára s úsmevom, nerozhodne, ale napriek tomu zápasili ďalej. Keď sauž zdalo, že úsmev zvíťazí, nečakane sa vytratil a chmára na tvári zotrvávala.Radosť sa nevracala, smútok a sebaľútosť zahalili celú jeho bytosť. Urobil krokk okraju priepasti, strašná hĺbka pred ním roztvorila náruč. Veril som, že jeto koniec, že opustí tento svet, napriek všetkým víťazstvám i porážkam.
A v tomokamihu sa niečo stalo. Krajinu a bralo pohladil mocný vietor, prinášajúcisviežosť, ľahkosť i silu ducha, tvrdý a neúprosný ako najstaršie hodnoty prírody.Niesol na svojich krídlach ťahavú pieseň. Pieseň divokých zemí a šírych lesov,kde život neprestáva, tam sa preháňajú sivé tiene. Vytie vlka. Práve vtedy somuž vedel, že bojovník sa života nevzdá, nie len tak. Úsmev sa vrátil a živýpohľad prežiaril tmavú noc. Vietor priniesol so sebou chladivý dážď a ten terazvychádzal zo svojho domova v hustých mračnách v ústrety suchej skale. Krv zbrnenia zmizla, škrabance sa stratili a bojovník už nebol. Namiesto neho tamstál nemenej mohutný, avšak omnoho pôsobivejší obraz.
Krásnyrytier, sebaistý a mocný vo svojom pokoji, žiarivá zbroj ho obopínala ako druhápokožka a ako tam tak stál, sám na okraji strašnej hĺbky, zdal sa večný aneporaziteľný. Z tváre mu vychádzala matná žiara lásky a citu, ktorá mudodávala nadpozemský vzhľad.
Zahľadelsa na mňa a moja myseľ precitla. Neviem, ako, ale vedel som, kto bol tenbojovník i kým sa raz môže stať. Nech ma už čaká čokoľvek, nikdynezapochybujem, že všetko, čo prišlo a čo ešte len príde, je správne. Zvolímvždy ťažšiu cestu, z ktorej vystúpime vždy obaja, ja i moja duša, o niečo lepší.Takto sa budem snažiť ísť po ceste od bojovníka k rytierovi. Neviem, či sadostanem do cieľa, to nemôže vedieť nik, ale cestu mám a je pre mňa dôležitéaspoň po nej kráčať…
