Kuba bola mojou vytúženou destinácou dlhé roky. Keďže sny sa majú plniť a nielen snívať , rozhodla som sa, že narodeniny pôjdem osláviť práve tam.
Let bol pre mňa neskutočne dlhý, ale aspoň som mala možnosť prečítať si knihu Fidel a Júlia. Odkladala som ju špeciálne na túto príležitosť. Bola veľmi vtipne písaná a hltala som ju až do samého konca.Keď sa kolesá lietadla konečne dotkli kubánskej zemi, bola som v úplnom vytržení a očakávaní. Je život na Kube naozaj taký, ako som to videla v dokumentoch? Po pasovej kontrole nás autobus odniesol do hotela Blau Costa Verde, ktorý sa nachádza neďaleko mesta Holguin. Moje kroky hneď smerovali na pláž. Rozbehla som sa do vody a aj keď bol marec, myslela som si, že more bude teplé. No bol to omyl. Túto časť Kuby obmýva Atlantický oceán. Ani to ma však nezastavilo a plná radosti som si poriadne zaplávala.
Každý večer hotel usporadúval vystúpenia tanečníkov. Kuba je známa salsou, rumom a cigarami. Ja som mala plnú hlavu salsy. Už od detstva ma to ťahalo k tancovaniu a konečne sa mi naskytla možnosť zatancovať si pravú salsu s Kubáncom. Bola som v siedmom nebi.
V môj očakávaný narodeninový deň bola obloha zatiahnutá a my sme sa vybrali na miestny trh. Pokúpila som suveníry , ktoré boli ručne robené.
Po návrate nám personál hotela pripravil na pláži fiestu a la Cubana s grilovaným prasiatkom a živou hudbou. Prvý krát som ochutnala kokosové mlieko, ale tá chuť ma veľmi neoslovila. To už radšej mojito s čerstvými mätovými listami. Aj keď bolo pod mrakom, počasie v Karibiku netreba podceňovať. No ja som ho podcenila a nenatrela žiadnym krémom. Výsledkom bola nepekne spálená pokožka.Na druhý deň sme išli na výlet do mesta Holguin. Mesto na mňa pôsobilo až príliž spomalene. Ľudia posedávali na lavičkách a podaktorí si dali aj poobedného šlofíka. Spočiatku som sa obávala ako budú domaci riagovať na turistov. Ale nikdo si nás nevšímal a hlavne neotravoval. Cítila som sa bezpečne. Náš taxikár nevedel po anglicky a dorozumievanie sa mojou lámavou španielčinou bolo dosť komické. Náhodou sme natrafili na Kubánca, ktorý sprevádzal turistky z Kanady. Dohodli sme sa s ním na výlete do Santiaga De Cuba.Kubánec si nás prišiel vydzvihnúť do hotela v dohoverný čas. Bola som vďačná za jeho plynulú angličtinu. Po ceste sme sa zastavili pri stánku s ovocím. Predavač nám predviedol, ako sa robí nápoj guarapo z trstinovej trávy.
Výroba guarapa
Náš sprievodca platil za nákup ovocia domácim pesos. Je to oveľa výhodnejšie, ako keby sme platili turistickou menou. Ďalšou zastávkou bola továreň na výrobu cigár a rumu. Na ochutnávku sme si dali teplý rum a vyrazili sme ďalej. Navštívili sme obchod a vysvetlil nám, ako to celé funguje. Každá rodina dostane na prídeľ lístky a za výmenu si odnesú tovar. No tovaru bolo v obchode minimálne. Keby videli tie naše preplnené regále, asi by iba bezradne stáli. Občas sa to stáva aj mne. Možno by sme mali viac času a nestrácali ho nad rozhodovaním, ktorý druh šampónu si kúpiť. Domáci sa vždy potešia ak dostanú od turistov mydlo, alebo pero ,pretože tieto položky je veľmi ťažko zohnať v obchodoch.
Na programe sme mali návštevu cintorína, kde odpočívajú známe osobnosti z hudobnej ale aj politickej sféry. Pomníky boli biele ako sneh a pri niekorých vo vetre povievali kubánske vlajky. Pri jednom z hrobov, kde ležal člen skupiny Buena Vista Social Club som si povzdychla. Ach, keby som ich tak videla hrať na živo. Asi bol môj štastný deň, alebo Kuba je magické miesto, no za pár hodín sa moje želanie naplnilo. Miestny cintorín s bielymi pomníkmi Obchodík s tovarom
Konečne sme sa dostali do mesta Santiago de Cuba. Prechádzali sme ulicami a zrazu počujem reč rovnakú tej našej. Už som si myslela, že mám halucinácie zo slnka. Jeden z muzikantov sa nám prihovoril. Za čias socializmu žil a pracoval v Prahe. Bolo to milé stretnutie v takom ďalekom svete.
Zastavili sme sa v Casa de la Trova. Populárny bar kde vystupovali začínajúce hviezdy kubánskej hudby. Pozreli sme sa na program a práve v tento deň mala vystúpiť Buena Vista Social Club. Nemohla som veriť vlastným očiam. Väčšinu dní v roku sa nachádzajú mimo ostrova a je veľmi ťažké stretnúť ich na domácej pôde. Atmosféra v bare bola výnimočná. Nechala som sa unášať rytmami hudby. Žiaľ čas nás tlačil a ja som chcela vidieť, ako to vyzerá v dome Kubáncov. Rodina bola veľmi milá a prívetivá. Pohostili nás kávou, ovocím zo záhrady a aj koláčom. Zariadenie domu bolo skromné, ale všade mali čisto. Domov domovom nerobia veci okolo nás, ale ľudia čo v ňom žijú.
Na záver dňa sme si urobili piknik na pláži, ktorú tentokrát obmývalo Karibské more. Tak som sa ho konečne dočkala. Plavky som so sebou nemala, tak som si namočila aspoň nohy. Bolo neuveriteľne azúrove a teplé.
Život Kubáncov je jednoznačne iný. Nežijú pre budúcnosť, alebo minulosť. Užívajú si danú chvíľu. V bare som videla chlapa, ktorý sa na všetkých usmieval a tancoval. Nechápala som, čo mu spôsobuje takú radosť. O pár dní som pristihla samu seba ako stojím na pláži, bezdôvodne sa usmievam a tancujem salsu. Kuba je zázračná. Ľudia majú málo, ale aj s tým málom sa rozdelia. Nepotrebujú nové vydobitky techniky. Stačí, že majú slnko nad hlavou a neutíchajúce rytmi salsy.
