Kato vyrástol v byte. Bol tam určite ľubený a maznaný. Žil tam niekoľko mesiacov a zrazu šok. Ocitol sa na ulici. Ocitol sa v prostredí, kde bol sám. Kde nemal svojích ľudí. Kde bolo kopec zvukov, čo ho desilo. A tak sa rozbehol a utekal a utekal až sa niekde zastavil. Zbadal iného kocúrika a potešil sa, že má kamaráta. Ale kocúrik kamarát nebol. Naježil sa, zasyčal na votrelca a prefackoval ho. Pretrhol mu pritom aj lalôčik uška. A tak Kato zase utiekol. A bezal a bezal a našiel tmavú dieru. Opatrne, poučený skúsenosťou s iným kocúrikom, do nej nahliadol a keď zistil, že je prázdna, vliezol dnu.
,,Tu je tichúčko, tu ma nikto nevidí a nezbije a tu je aj teplo. Odtiaľto už nikam nepôjdem!", povedal si a zaspal. Spinkal tam dlho a keď sa zobudil zacítil známu vôňu. ,,Jedlo!" Ale keď vyšiel von, bol tam zase ten zlý kocúr a zbil ho. A tak sa zase schoval.
Vonku bolo všetko strašidelné a stále ho tam niekto bil a tak si povedal, že vonku chodiť nebude. Zostane v diere a bude čakať na svojich dvojnožcov. A tak čakal... A čakal... A čakal... A nikto nepríchádzal. Ale zase zacítil vôňu jedla. A k tomu inú vôňu. Vôňu jeho dvojnožcov. Vystrčil von hlavičku a zlý kocúr tam nebol. Opatrne vyliezol a tam bol dvojnožec. Teda dvojnožkyňa. A mala v ruke JEDLO. A ono voňalo. A ona mu ho dala. A ešte sa mu aj pekne prihovárala. A pohladkala ho...
Katovi sa to páčilo. Tešil sa, že má konečne svojho človeka. Ale dvojnožkyňa odišla domov a on zase zostal sám. Ani nedojedol a radšej sa schoval. Veď čo keby prišiel ten zlý kocúr...
A takto sa to opakovalo dva týždne. A Kato sa bál čoraz viac. Už sa nenechal pohladiť ani dvojnožkyni. Možno ho iný dvojnožec kopol alebo udrel...
Až jeden večer... Keď prišla jeho dvojnožkyňa, mala síce voňavé jedlo v ruke, ale nechcela mu ho dať. A Kato bol taký hladný. A nedala sa zlomiť ani úpenlivým prosením o kúsok jedla. Dokonca za ňou prišla aj iná dvojnožkyňa. A tá sa k nemu skúsila priblížiť. A potom mu zatvorila jedlo do takého dlhého tunela. A jeho dvojnožkyňa odišla. ,,Ale Kato je múdry, on sa nedá oklamať." A zase sa vrátil späť do diery.
Keď som išla ráno do práce stretla som susedku. Viem, že sa stará o pouličné mačičky a od nej viem o prípadoch, ktoré treba riešiť ako aj o tom, čo je na ulici už dlhšie a nič nepotrebuje (okrem sterilizácie, či kastrácie). A hovorí mi:,, Pribudla nám zase nová mačička. Je zrejme vyhodená, lebo sa všetkého bojí. Ale dá sa chytiť... Je to zjavne ešte mladé zvieratko, asi tak polročné." Náhodou sa nám podarilo v priebehu v priebehu dvoch týždňov umiesniť tri mačičky a tak sa nám uvoľnilo miestečko. A táto mačička vyzerala presne ako ideálna kandidátka na naše voľné miesto. A tak som ju poprosila, že keď ju zase uvidí, aby mi zavolala a išla som do práce. Cestou mi napadlo, že nemám susedkine telefónne číslo a zrejme ani ona moje. A tak som napísala sms jej dcére a poprosila ju o číslo na mamu. Deň prešiel veľmi rýchlo a nastal večer. Bolo asi pol deviatej a ja som uvažovala, či má ešte zmysel čakať, alebo si vypnem mobil, aby som už s nikým nemusela komunikovať a budem oddychovať. Zavolala som susedke, aby som zistila, kedy mačičku kŕmieva a dozvedela som sa, že práve prichádza a o chvíľku ju pôjde kŕmiť. Tak som sa prezliekla do ,,odchytového oblečenia" a čakala na telefonát. Ten prišiel veľmi rýchlo. Okamžite som zbehla dole a uvidela ho. Bolo to čierne stvorenie so špinavými očkami, ktoré tak strašne srdcervúco nariekalo, že som vedela, že mu musím pomôcť. Bola som unavená a nechcelo sa mi presviedčať mačičku, aby sa mi dala chytiť a tak som nastražila odchytovú klietku a čakala. Susedka tam zostala ešte chvíľku so mnou, ale keďže práve prišla z práce, musela ísť domov... A mačička hneď po jej odchode zamierila do diery a odmietla vyliezť. Čakala som asi pätnásť minút, a zavolala susedke. Keďže sa nemohla vrátiť, uvažovala som, že to nechám na ďalší deň. Ale napadlo ma ešte posledné riešenie. Nedávala som tomu veľkú šancu, pretože som to už skúšala so susedkinou konzervou, ale... Zavolala som Martinovi, aby mi doniesol jednu rybaciu konzervu. Poriadne vonajucu a velmi chutnu. Keď ju doniesol, tak som si dala kúsok rybky na ruku. Myslela som, ze ho tak vylákam von a že dám zvyšok do odchytovky...
Čo sa stalo potom, tomu ešte stále nedokážem uveriť. Kocúrik začal zase srdcervúco nariekať. Potom prišiel k otvoru. Vystrčil hlavičku a začal mi oblizovať ruku. V tom momente som si uvedomila, že asi inú šancu už nedostanem. Druhou rukou som ho chytila za kožu na krku, ako mačka, keď prenáša mačiatka a vytiahla. Nielen, že sa nebránil, ale ďalej pokračoval v olizovaní ruky. A vtedy som už vedela, že naozaj ide o kocúrika naučeného na ľudi. A kým som ho držala uvedomila som si aj niečo iné. Ten kocúrik už nebol kocúrik, ale kostrička navlečená v koži z kocúrika.
Prepravku som mala pri bráne. Kocúrik bol v druhom výklenku. Vzdialenosť k prepravke bola asi pätnásť metrov. Čo bolo strašne ďaleko. Bála som sa, že tam kocúrika neprenesiem. Ale tiež som sa bála, že ho Martin môže vydesiť. Ale povedala som si, že skôr udržím kocúrika v stoji ako pri chôdzi a zavolala som na Martina, aby doniesol prepravku. Ale moje obavy boli zbytočné. Kocúrik bol taký spokojný, že je na rukách, že sa ani omylom nedomáhal dole. Vložila som ho do prepravky, zaistila dvierka a vyrazili sme na veterinu.
Na veterine sa správal úžasne. Pri odbere krvi držal ako plyšový, nechal sa vyšetriť a v čakárni, kde sme boli už len my, vyliezol z prepravky, rovno na moje kolená a tam sa uložil. Chvíľku spinkal, potom začal prešľapovať mliečnou chôdzou a priadol a priadol... A mne bolo jasné, že tento kocúrik už vie, že je v bezpečí. Martin ho pomenoval Kato.
Po vyšetreniach bolo jasné, že Kato je úplne zdravý, ale príšerne podvýživený. Prekvapilo ma, že sa do takéhoto stavu môže dostať kocúrik, ktorý má každý deň dve pravidelné dávky jedla, ale potom mi došlo, čo sa stalo. On sa na ulici tak veľmi bál, že dokázal jesť len v prítomnosti mojej susedky. A tá tam s ním neostávala behom celého kŕmenia, takže si z každého jedla zrejme len trošku odjedol a potom sa skryl. Jeho strach, ktorý bežne zvieratám pomáha prežiť, ho skoro stál život.
Katov príbeh však neskončil len tak ľahko. Po prvotnej karanténe išiel do nového domova... Kde však po dvoch dňoch ožltol. Ako sa to skončilo, o tom napíšem niekedy neskôr.
