Niekedy začiatkom marca ma oslovil jeden záujemca o mačičku, možno aj dve. Nemal vyhranenú predstavu a spĺňal moju predstavu výborného domova pre mačičky a tak som mu niekoľko predstavila. Na to sa na dlhší čas odmlčal a ja som mala pocit, že si zrejme niekde našiel ,,tú pravú mačičku" a pustila som ho z hlavy.
Ozval sa mi až v ten deň, keď som stretla susedku, ktorá mi porozprávala o novej prítulnej mačičke pred naším domom. Lenže v tom čase už boli mačičky, ktoré som mu ponúkala umiestnené a v podstate sme už nemali žiadnu mačičku, ktorá by sa povahou hodila k tomuto chalanovi. Ponúkla som mu síce Miu, ale tá sa povahou hodí k žene, potrebuje tichšiu domácnosť a tiché oslovenia, s tým, že som stále nemala pocit, že je pre neho tá pravá. Zažartovala som ešte, že možno už zajtra mu budem vedieť ponúknuť presne to, na čo čaká, lebo ma pred domom čaká čierne mačacie stvorenie...
Večer som chytila Kata a na druhý deň sme sa rozprávali o Mii. Popritom som spomenula večerný prírastok. Keď si Ondrish prečítal jeho príbeh, nechcel už ani fotky, ani nič iné. Vedel, že je to ten kocúrik, na ktorého čakal. A ja som mala tiež ten pocit, ktorý mávam, keď viem, že som zase našla ten pravý domov pre tú pravú mačičku.
Až o pár dní sa nám podarilo dohodnúť na návšteve, aby si Ondrish mohol pozrieť Kata. Vedel, že tentokrát odíde ešte bez neho, lebo úplne zoslabnuté zvieratká neumiestňujem. Asi o týždeň sme sa dohodli, že Kato môže ísť do nového domova. Nebola som síce úplne presvedčená, že je už fit, ale vedela som, že Ondrish mi podľa našej dohody okamžite nahlási, ak by sa niečo stalo.
Prešiel víkend. V pondelok doobeda ma čakala správa na gmaili.
,,Mám problém s Katom..."
,,Aký?"
,,Odmieta jesť... A je žltý."
Chvíľku som uvažovala, ako môže byť čierny kocúr žltý? Srsť mu zmeniť farbu nemohla. Žeby koža? Ale ak je to koža, kde si to všimol? V naodčnicových oblúkoch? Na jazyku?
Ale ak je to tak, tak mu zlyháva pečeň. A to je veľmi vážne. Ale pred tromi dňami bol v pohode a toto sa predsa nemohlo stať. Či azda hej?
Dohodli sme sa s Ondrishom, kde sa stretneme a zobrali sme Kata na kliniku. A samozrejme, aby to bolo veselšie, po ceste mi niečo vletelo do oka, čo mi ho poranilo a pár dní som sa zase hrala na piráta... Veď komu by napadlo nasadiť si slnečné okuliare len kvôli vetru?!
Keď som Kata zazrela, pochopila som, že zomiera. Že jeho telíčko zrazu z nejakého neznámeho dôvodu prestáva pracovať. Vyzeral horšie ako v deň, keď som ho vytiahla z diery. Viem, že občas sa stane, že keď je už zvieratko v bezpečí, prestane byť v stehu, uvoľní sa a vzápätí sa prejaví všetko, čo by ho na ulici stálo život, ale pri Katovi to boli už dva týždne...
Ďalšia z príčin takéhoto kolapsu bola otrava. Ale Kato nemal prístup ani k rastlinám, ani ku chemikáliám. Tak, čo ho zabíja? Vedela som, že ak vôbec, tak odpoveď dostaneme jedine z krvi.
A tak sme vyrazili na veterinu. Keď Kata videla pani doktorka, veľa šancí mu nedávala. Okamžite mu dala infúziu a až potom nasledovali rozbory a vyšetrenia. Výsledky boli beznádejné. Skoro žiadne červené krvinky a zvýšené biele. Len zázrakom sa nedusil (červené krvinky prenášajú po tele kyslík). Biochémia potrdila, že pečeň je veľmi poškodená. Ondrishovi som ani nebola schopná povedať Katovu prognózu. Teda nie jej závažnosť. Zhrnula som to do vety:,, Je to veľmi vážne, ale budeme ešte bojovať!"
Asi rok a pol dozadu nám podobne skolabovalo mačiatko. Krvný obraz sa síce líšil, ten kocúrik nemal skoro žiadne biele krvinky a červené mal zvýšené, ale klinicky vyzeral rovnako. A keďže ten kocúrik žije a je v poriadku a loví všetko, čo sa v okolí Ivánky nachádza, povedala som si, že aj tu máme nádej.
Katovu krv poslali na ďalšie testy a vyšetrenia, ktoré mali vyvrátiť alebo potvrdiť iné diagnózy, ale nič sa nakoniec nepotvrdilo.
Je niekoľko teórií, ktoré by jeho stav mohli vysvetliť. Jedna je o krvnom parazitovi, ktorého prenášajú kliešte a síce na Slovensku ešte nebol zachytený, ale jeho inkubačná doba by zodpovedala času, od nájdenia Kata do prepuknutia choroby. Žiaľ, potvrdiť sa dá len v prvých 4 dňoch po nákaze.
Druhá bola moja, že to celé zapríčinila hladovka a následná atrofia svalov. V múdrej knihe som vyčítala, ze takéto niečo môže spôsobiť rozpad červených krviniek.
Ale nie je podstatná príčina, ale výsledok. Kato žije. Zachránili ho infúzie, kombinované s podávaním výživových, imunitných a antibiotických preparátov tímom výborných veterinárov, ktorí sa nebáli radiť sa aj s kolegami v zahraničí.
Po siedmich dňoch infúzií a injekcií do žily ho pustili do domácej starostlivosti. Asi o dva týždne sa spravili kontrolné rozbory. Hematologický obraz bol už v norme, biochémia ešte úplne nie, ale v priebehu mesiaca sa upravila aj tá. Dnes má Kato asi päť kíl, je kastrovaný a je to jeden nádherný čierny kocúr s lesklou srsťou. Má svojho človeka, ktorý ho už nezradí a ktorého zbožňuje. A platí to aj naopak.
