Jedného dňa mi zavolala Janka: ,,Andrejka, viem, že máte plno, ale dnes ráno sme našli pred prácou dve mačiatka. Sú také drobručké a kludnučké... A neviem, kam s nimi."
Akurát sme dve mačičky umiestnili a navyše sa črtal domov aj pre ďalšie dve a tak sme sa dohodli, že ich vezmeme. A navyše mi v hlave zarezonovali slovíčka dobručké a kludnučké. Keď počujem tieto dve slová v súvislosti s mačiatkami, bojím sa. Mačiatka sú totiž všetko iné, ako dobručké a kludnučké. Sú hravé, ulietané, bláznivé. Sú proste živé.
Ak nie sú, znamená to, že sú slabé a pravdepodobne choré. A tak som s obavami čakala, čo to vlastne bude. Ked som prvýkrát videla Kleopatru a Nefertiti, videla som dve úžasné mačiatka. Tak krásne oči som už dávno nevidela. Mali okolo ich nádherné linky, ako egyptské kráľovné. A tak dostali mená egyptských kráľovien. A hneď som aj vedela, ako ich budem skrátene volať. Titi a Kleo. Na oboch bolo vidno, že prežili časť svojho krátkeho života s ľuďmi, nebáli sa, práve naopak, stále sa domáhali hladkania a ľudskej spoločnosti. Od začiatku bola Kleuška o chlp väčšia a silnejšia, Titi nežnejšia a menšia. A neskutočne sa jedna o druhú starali. Vedela som, že je len malá šanca, že prežijú svoj život spolu, ale vedela som, že sa pokúsim nájsť im domov, kde to bude možné.
Obe mačičky boli naozaj také, ako povedala Janka - dobručké a kludnučké. Pripisovala som to hroznej hnačke, ktorou obe trpeli. Niektorá z nich v noci vracala a v zvratkoch som našla kúsky umelej hmoty a peria. Nechcem vedieť, ako dlho boli odkázané samé na seba a ako príšerne museli byť hladné, keď toto zjedli... A fakt nechcem vedieť, kto im toto spravil. Lebo ten, čo ich vyhodil bol človek. Neboli to mačatá, ktoré odvrhla matka, alebo ktoré o ňu prišli. Naopak, boli to mačiatka, ktoré vedeli, že ľudia ich majú radi a majú im dôverovať.
Už druhý deň mala Kleo normálnu stolicu, ale Titi mala ešte asi dva dni hnačku. Tretí deň už bola silná a hravá a obe boli nádherné. Ostali v karanténe ešte pár dní a potom išli k iným mačičkám.
Keď už neboli len samé, tak sa rozdelili. Kleo sa väčšinu času držala pri mne a Titi sa naháňala s inými mačiatkami hociakého veku. Ale často sa hrávali aj spolu. A vždy, keď spinkali dlhšie, tak spinkali pri sebe. Keď sa Titi hrou unavila, dobehla ku Kleo, poumývali sa vzájomne a rozvalili sa jedna na druhú a boli šťastné.
Prešiel ďalší týždeň a s ním ochladenie. Zdalo sa mi, že slabšia Titi trošku kýcha, Kleo vyzerala úplne v poriadku, ale radšej som zobrala obe na veterinu. Obe mali slabo chytené horné dýchacie cesty a začali sme ich liečiť. Asi po týždni liečby vyzerala Kleuška fit, ale Titi sa mi zdala apatická. Navyše, prestala priberať. Nakoniec zostala hospitalizovaná na klinike, ale už po dvoch dňoch ju prepustilili. Vyzerala pre zmenu silnejšia a väčšia ako Kleo. O ďalšie dva dni prestala papať Kleo. Pre zmenu sme hospitalizovali ju. Po pár dňoch vyzerala silnejšia. Len nechcela stále sama papať. Zobrala som ju domov, že skúsime, či sa to doma nezmení. Keď vyšla z prepravky, mala som pocit, že mám doma zdravé mačiatko. Začala sa hrať, všetko skúmala, protestovala, že je zase izolované v karanténe a domáhala sa môjho (či jej?) krupicového pudingu. V noci o 4:00 som ju bola skontrolovať a bola úžasná. Behala za mnou, domáhala sa hladkania, priadla... Maznali sme sa spolu asi hodinu.
O 8:00 som jej mala dať lieky. Prišla som k nej, bola studená. Ešte žila, ale už zomierala. Cítila som, ako s jej maličkého telíčka odchádza život a ja som vedela, že už nedokážem nič spraviť preto, aby som ju ešte udržala. Myslela som, že mi pukne srdce...
O krátku dobu už zaspinkala navdžy. A spolu s jej smrťou puklo srdiečko Titi. Začala vracať, prestala papať a začala jej stúpať teplota. Cítila som, že nebude s nami dlho, ale i tak som to nechcela vzdať bez boja. Nemala ešte bolesti a nevyzerala ani zle, ale... Zomrela o dva dni neskôr. Odišla za svojou sestričkou a teraz sú zase spolu.
Bolí ma to a určite tak skoro neprestane, ale ich už nebolí nič. Verím, že sa zase stretli a sú spolu šťastné, aj keď ďaleko odomňa.
