Dnes mi kamarátka rozprávala o jednom mačiatku. Videla ho jej kolegyňa. Bezmocne zomieralo v tráve. Nemalo už ani sily na to, aby zaplakalo. Aby zavolalo niekoho na pomoc. Tá kolegyňa má sama vlastného kocúra. A čo spravila? Vôbec nič. Nechala ho tam ležať. Niekto ďalší, kto ho tam videl, ako leží bez pohybu, bol aspoň trošku súcitnejší. Dal mu tam misku s mliekom. Ale to, že mačiatko už nemá dosť síl na to, aby sa z nej napilo, to neriešil.
Nakoniec sa tam vybrala táto kamarátka. Napriek tomu, že už má doma niekoľko najdúšikov, ktorí hľadajú domov, nemohla zostať ľahostajná a nechať mačiatko pomaly zomierať.
Našla ho. Bolo už také slabunké, že nedokázalo ani volať o pomoc. Napriek tomu, že bolo divoké, nedokázalo ani zasyčať. Bolo podchladené, napriek vonkajšej teplote 35°C, očko malo tak zahnisané, že bolo otázne, čo bude pod vrstvou hnisu.
Nakoniec prežilo a bude v poriadku. Len vďaka tomu, že sa našiel jeden človek, ktorému nebol jeho život ľahostajný. Nájde sa aj ďalší, ktorý mu poskytne dosť lásky, aby mu vynahradil prvé týždne života? Na to nám odpovie čas.
Ďalší príklad smrteľnej ľahostajnosti som zažila u mojej už bývalej kamarátky. Má niekoľko rokov v byte mačičky a sama seba považuje za expertku na starostlivosť o mačičky. No napriek tomu nemá zabezpečený žiadny zo svojich dvoch balkónov. A to má na nich dokonca mačacie záchodíky. Asi pred rokom jej vypadol kocúrik. Mala šťastie, asi po týždni sa vrátil. Dehydrovaný, zablšený, plný kliešťov, ale živý. Väčšina ľudí by sa poučila, ale ona nie. Balkóny má naďalej nezabezpečené a mačičky jej na ne chodia. Je jej osud jej vlastných mačičiek ľahostajný? Dokedy budú mať jej mačičky šťastie a nevypadnú?
Iný náš zverenec také šťastie nemal. Podľa zranení musel takýchto pádov absolvovať niekoľko, kým sa dostal k nám. Jeho majiteľom bol zrejme natoľko ľahostajný, že ho nechali trápiť sa a trpieť a ani ho nedali ošetriť... Alebo ho len nehľadali? Neviem... Viem však, že teraz je už v bezpečí...
Nedávno som bola na kontrole po sterilizácii s jednou z našich zverenkýň. Na klinike mi pani doktorka porozprávala o ďalšom prípade skoro smrteľnej ľahostajnosti. Jedna pani našla mačiatko. Drobček mal maximálne 5-6 týždňov. A bola zase tá jediná, ktorej nebolo mačiatko ľahostajné. Toto mačiatko prišlo o labku. Pretože ju malo dlhodobo neošetrenú, prepukla gangréna a jediné riešenie bola amputácia. A pritom to bolo mačiatko navyknuté na ľudí, priateľské, prítulné,... Ako dlho sa na neho dokázali pozerať jeho majitelia a nepomôcť mu? Alebo mu pomohli tým, že ho ,,vypustili na slobodu"? Malé, prítulné, bezbranné voči silnejším zvieratám, či ľudským beštiám... Ako dlho sa trápilo v bolestiach a čo si ešte bude musieť pretrpieť, kým bude zase fit? A koľko ľudí okolo neho ľahostajne prešlo? Odpoveď radšej nechcem vedieť...
S ľahostajnosťou sa určite všetci stretávame. Je častým prejavom dnešnej doby. Tak ak môžete, skúste to zmeniť. Hoci aj tým, že podržíte dvere na výťahu prichádzajúcemu susedovi, alebo pozdravením známych tvárí, ktoré denne stretávate. A ak pritom zachránite ešte niečomu alebo niekomu život, tak možno nezachránite celý svet, ale spravíte ho o kúsok lepším...
