Žiži, slepé mačiatko
Žiži prišla o očká sotva po dvoch týždňoch ich používania. Asi tým najkrutejším spôsobom, aký si vôbec viete predstaviť. Jej príbeh nájdete tu. Žiži sa však nevzdala. Nestratila ani štipku so svojho životného optimizmu a chýbajúci zrak nahradila ostatnými zmyslami. Hlavne hmatom a sluchom. V priebehu 24 hodín sa orientovala v našom byte a vedela, kde sa nachádzajú steny, dvere, prahy, kde sú záchodíky a kde misky s vodou. Asi v priebehu dvoch týždňov preskúmala aj vyššie položené miesta a nerobilo jej problém behať po byte, loziť na škrabadlá, používať záchodík, vedieť, kedy a kde sa kŕmia mačičky a kde má svoje granulky. U Dominiky, v novom domove, to išlo ešte lepšie. O tom, že behom krátkeho času šéfuje ešte aj staršiemu kocúrikovi Momovi, snáď nikto nepochybuje. Vie, kde spia jej ľudia, ako sa dostať do postele, aby sa mohla prisať na ucho svojho človeka a tvárila sa, že je len krásnou naušnicou. To, že je šťastná vidno z každého jej pohybu. A to že šťastie rozdáva? O tom nepochybuje nikto, na koho použila svoj šarm. A toho má hrozne veľa. A napriek tomu, že sa aktuálne mačičky veľmi neumiestňujú, o Žiži mali záujem traja ľudia zo Slovenska a jedna z Čiech. Také úžasné stvorenie to je...
Slepá Tinka
Tinka je iný prípad ako Žiži. Kým Žizi kvôli zlému človeku nevidí, Tinka žije len vďaka obetavosti jej človeka. Kedysi bola Tinka normálny psík. Ale ako starla, ochorela. Ochorela, podobne, ako sa to stáva ľuďom, na cukrovku. A tá jej zobrala jej zrak. Je o ňu trošku vyššia starostlivosť, ako o zdravé zvieratko, ale Tinka žije. A chce žiť. Vidno to na jej pohyboch, na spôsobe, ako sa nevidomými očkami díva na svojho človeka, na tom, ako nadšene krúti chvostíkom, keď cíti známeho človeka alebo psíka. A jej majiteľka o ňu bojuje a nevzdáva sa, aj napriek ,,tiežľuďom", vševedkom, ktorí majú patent na to, čo by mali robiť tí ostatní, a ktorí sa do tejto pani občas navážajú. Pre tých, ktorí by ju dali utratiť len preto, že s vekom jej prestal jeden zo zmyslov fungovať má len jedinú vetu:,,Dúfajte, že to Vaše deti nespravia s Vami, keď budete starí." Tinkina pani vie, že Tinka už dlho na tomto svete s ňou nebude a tak si vychutnáva každý deň, ktorý im ešte bol dopriaty. A posúďte sami, čo Tinke chýba?
Asia a jej prehratý boj
Asia bola perzská mačička neidentifikovateľného veku. Našli ju túlajúcu sa po uliciach so srsťou, ktorá sa už snáď ani slovom srsť nedá označiť. Po úplnom oholení a preliečení zapálenej kože však stále nebola v poriadku. Biochémia ukázala zvýšené hodnoty obličkových parametrov. Neskoršia operácia ukázala, že Asia má svoje dni spočítané. Mala obe obličky čiastočne nefunkčné, vďaka množstvu cýst, ktoré sa na nich vytvárali. Asia mala polycystické ochorenie obličiek (PKD). Táto choroba je nezvratná a je dedičná. Dnes je možnosť testovať na ňu mačky a začína sa na to prihliadať aj pri chove mačiek. Samozrejme hovorím o chovateľských staniciach, ktoré spĺňajú kritéria chovateľských zväzov a nie o mačičkách z inzerátov ,,predám peržanku bez PP".
V čase diagnostikovania PKD som mala možnosť rozhodnuť o okamžitej eutanázií. Ale ja som nevidela dôvod. Asia žila spokojne, nemala bolesti a okrem špeciálnej stravy nebola ničím obmedzovaná. Vedela som, že jej čas je pravdepodobne kratší, ako iných mačičiek, ale zomierajú aj malé a zdravé mačatá. A tak som jej hladala domov.
A našli sa dva. V jednom žila väčšinu zvyšku svojho života, druhý bol ,,prázdninový", keď jej opatrovateľka odišla na dovolenku. V druhom dokonca pomáhala starej pani s Alzheimerom k tomu, aby nútila svoje telo ešte chvíľku fungovať. Základné úkony ako čistenie záchodíku, menenie potravy, či vody ju udržiavalo v lepšej kondicii, ako more liekov, ktoré dostávala. Začala zase komunikovať so susedmi a jej rozprávanie malo aj zmysel a celkovo to bolo veľmi fajn. Žial, synovi tejto dôchodkyne vadilo, že jeho matka sa zrazu zlepšila, zlášť vďaka jeho sestre a jej nápadu, a tak sa Asia zase vrátila do svojho skoro stáleho domova. Už pár dní po jej odchode sa stav jej dôchodkyne tak zhoršil, že prestala byť schopná sama bývať a skončila v ústavnej starostlivosti.
Asia žila po diagnostikovaní PKD osem mesiacov. Tieto mesiace prežila šťastne, s ľuďmi, ktorých tak veľmi milovala. Keď nastal čas odísť, vedela to tak ona, ako aj ja. Jej choroba začala postupovať veľmi prudko a tak prišiel čas na moju poslednú službu. Zaspala tíško a zbavila sa bolestí, ktoré začínali znemožňovať jej život.
Sú ľudia, ktorí by nenechali zvieratko žiť ani v jednom zo spomínaných prípadov. A sú ďalší, ktorí by zase asi nedokázali pozerať na zvieratko, ktorému sa už čas veľmi kráti. Ale ja som rada, že sú aj takí, ktorí práve takýmto zvieratkam pomohli a pomáhajú. Nevzdávajú sa dovtedy, kým necítia, že je už čas pustiť. A takéto zvieratka vedia, že ak chcú žiť, tak nesmú živoriť a žijú často ešte plnšie ako tie, ktorým nič nechýba. Takže ak uvažujete, či sa oplatí investovať city do handicapovaného zvieratka, tak to vrelo odporúčam. Vrátia Vám to tisícnásobne.
