Čínsky múr, terakotová armáda, budhistické, moslimské, konfuciánske či vysoko v horách položené taoistické chrámy. Zakázané mesto, chrám nebies, letný palác, jazerá v Chang-čou či záhrady čínskych majstrov v Su-čou napovedajú o kultúrnej a historickej krajine. Keď naša krajina mala v období stredoveku ledva 20-tisíc obyvateľov, ríša stredu mala 55 miliónov obyvateľov. Krajina, kde vznikol hodváb, kompas, papierové peniaze, pušný prah... Krajina, kde začala Hodvábna cesta a prechádzala krížom cez celú krajinu. Vďaka nej mohol informovať Marco Polo o kultúrnej vyspelosti Číny u nás v Európe a neverili sme mu.
Čína je posiata históriou, pamiatkami, ale aj napriek tomu sa do dnešných dní nezachovalo toľko, ako by sme predpokladali. Číňania sami vravia, že čo je už staré, doslúžilo, musí nastúpiť niečo nové. Ale to neznamená, že nemajú vzťah k histórii. Oni ju majú v hlave. Vedia ju, majú ju naučenú dokonale a vážia si ju viac než my. Skoro každý Číňan pozná svojich cisárov a kedy vládli. Ruku na srdce, koľkí z nás vieme o tých našich? Každým rokom chodí viac a viac čínskych turistov spoznávať svoje kultúrne bohatstvo. Mladí či starí si musia urobiť fotografie z čínskeho múru, lebo kto ho nenavštívil, ako keby nebol Číňanom. V ich skromných príbytkoch nájdete fotografie zo všetkých navštívených historických miest. Keď poviete, že ste boli tam a tam a on tam nebol, začne sa hanbiť, lebo to znamená, že si svoju krajinu neváži. Okolo miestnych lokálnych kmeňov cez bájnu Karakorum Highway s výhľadom na sedemtisícové hory pohoria Pamíru až do bájneho Kašgaru, ktoré bolo považované za jedno z najbohatších miest v Číne. Ešte je tu cítiť atmosféru orientálnych trhov, kam každý týždeň prichádzajú obchodníci z Tadžikistanu, Uzbekistanu a Pakistanu, aby predávali najkvalitnejší šafran, čili, čierne korenie, kurkumu, kardamón, kari, tymian či rozmarín. Videli ste už nakladať ťavu žeriavom? Ak nedokážete prehovoriť ťavu, nech nastúpi na nákladiak, zavoláte žeriavnika a jeho popruhy na háku už nepoddajnú ťavu presvedčia!
Najlepšie sa presúva čínskymi železnicami. Namiesto tiav nastupuje výdobytok civilizácie. Je pol siedmej a za zvukov čínskej budovateľskej piesne sa zobúdzame vo vlaku s výstižným názvom Červená zástava. „Čínsky vlak? To musí vyzerať,“ hovorí tesne pred cestou bývalý železničiar a pohráva sa s myšlienkou alternatívnej dopravy. Nakoniec predsa len nastúpi a je v šoku. V príjemnom šoku. ,,Keby sme mali toto na Slovensku, jazdíme všetci ako páni.“ Od tohto momentu sa teší na každý vlakový presun. Železnicou sa dostanete úplne všade. Ešte pred dvoma rokmi bol posledným bielym miestom na mape čínskych železníc Tibet. V čínskom časopise, podloženom čiernobielymi fotografiami, čítam o ťažkej dostupnosti pred železnicou. Obraciam stránku a tam sú už farebné a šťastné úsmevy po jej dostavbe. Do dnešných dní Číňania neustále zobrazujú novinové články z Európy ako francúzski inžinieri hovorili o megalománii a že je nemožné pokoriť zamrznutú pôdu, horské sedlá a že nebol do dnešných dní druh betónu, čo by to všetko držal. Teraz sa svet čuduje. Netreba zdôrazňovať, že Číňania to stihli skôr než plánovali.
Čínsky vlak má svoje pravidlá. Vstáva sa spoločne a zaspáva sa spoločne. Večer o desiatej sa šíri upozornenie, že o desať minút sa zhasne a aby ste si našli svoju posteľ. Kto to nestihne, je to jeho problém, ale Číňania už dávno čakajú pripravení na spánok, umytí a prezlečení do pyžama. Ešte po zhasnutí chodí čínska ,,dežurna“ a napráva vaše topánky. Všetko musí byť uniformované a mať svoje miesto. Čo by to bolo za poriadok, keby si 1,3 miliardy ľudí robilo čo len chce? Orientovať sa v dave? To treba vedieť. Tu nefunguje systém: ,,Prosím, dovolíte?“ Len silnejší vyhráva. Stretnete sa s tým v každodennom živote. Pri nástupe do metra sa doslova musíte vložiť do štartovacích blokov a keď sa otvorí... Buď nastúpite, alebo zostanete tam, kde ste boli. Ani „natláčači“ nemajú právomoci zrušiť tento organizovaný chaos. Pred výstupom sa treba opäť pripraviť tak dve zástavky vopred. Všade sú masy, nepredstaviteľné masy. Kto to nevidel, neuverí a keď vidíte, aj tak neveríte. Na trase Peking – Si-an dlhej 1 591 kilometrov sa pokúšame odfotiť dáke ryžové pole. Nič, len domy a zas domy. Máte pocit, ako keby ste prechádzali jedným súvislým mestom. Východ krajiny sa stáva miestom pre väčšinu Číňanov, sem sa chcú dostať. Tu sú najlepšie zárobky, svetlá budúcnosť a lepší život. Ale dostať sa sem dá zabrať. Každým dňom sa pokúša iba do Šanghaja dostať 2 000 bývalých poľnohospodárov, roľníkov a robotníkov. Chcú si odkrojiť z veľkého balíka peňazí, ktorý sa im tu ponúka. I keď nakoniec dostanú menej než si mysleli a budú musieť drieť 12-hodín denne, aj tak dostanú viac ako v západnej časti Číny. Mestá začínajú byť preľudnené, ceny bytov stúpajú a ten, kto má viac ako 50 metrov štvorcových, sa môže považovať za boháča. Každý centimeter je vzácnosť.
Kdekoľvek sa vyberiete, neustále sa budete stretávať so skúmavým pohľadom Číňanov. Neustále sledujú, čo robíte, prečo to robíte a ako to robíte. A prečo? Pretože ste cudzinec a v malých mestách s najväčšou pravdepodobnosťou ešte stále jeden z prvých, ktorého vidia. Budú sa vás dotýkať, potiahnu za vlasy s chichotom na perách. Na jednej autobusovej stanici ma obkolesilo asi sto Číňanov a pozorovali ma. Ako sedím, ako si čítam a ako sa prechádzam. Ani najmenej im nevadilo, že takto budem sedieť ešte najmenej tri hodiny. Oni čakajú toľko isto, a treba sa na niečo pozerať, no nie? Nedajbože, ak náhodou niekto vie pár viet po anglicky. To je dôvodom na úplné ochromenie dopravy a života na danom mieste. Miestne dievča sa ma spýtalo, odkiaľ som a koľko mám rokov. V tej chvíli vyšli z okolitých reštaurácií kuchári a čašníci. Z autobusov sa dymilo, autobusári vystúpili, aby im milé dievča preložilo, čo som povedal. Ako vždy, nasledoval typický chichot a veľký údiv, pretože nik nevie, kde je Slovensko. Povedať im totiž, že sme zo Slovenska a je nás päť miliónov... Číňan vôbec nechápe, ako môže taký malý národ existovať. Ja pre istotu vravím, že nás je tridsať miliónov a aspoň sa menej smejú.
Kirgizsko
Ďalším štátom bolo Kirgizsko, nazývané aj ako stredoázijské Švajčiarsko, kde vidiecke obyvateľstvo žije v drvivej väčšine v jurtách, cválajú na koňoch a pijú kumys, niečo ako naša žinčica... Do tejto krajiny sa nechodí kvôli mestám, ale kvôli prírode, horám, jazerám a hlavne spôsobu života, ktorý sa tu takmer nezmenil. Mám na mysli miestnych, ako kočujú a prespávajú v jurtách, naháňajú divoké stáda koní. Na svete sú už len dve krajiny, v ktorých ľudia žijú v jurtách. V Mongolsku a v Kirgizsku.
V miestnej dedine, takej malej, že si už ani názov nepamätám, som si mal zohnať koňa. Ako? Postavím sa do stredu a zavolám po rusky „lošať“? Či vojdem do krčmy? Bizarná situácia, ale rýchlo vyriešená. Hneď mi niekoľko dobrákov ponúklo koňa na druhý deň. A cena? Na celý deň 30 dolárov. Neuveriteľné. Najprv som mal, samozrejme, pochybnosti, či to vôbec myslia vážne s takou smiešnou sumou, ale ráno bol pripravený pred mojou ubytovňou. Kirgizské kone sú menšie ako tie naše, ale o to húževnatejšie. Až sa nechce veriť, že na týchto koňoch Mongoli kedysi dobyli takmer celý vtedajší známy svet a vytvorili druhú najväčšiu ríšu všetkých čias. My Mongolov poznáme pod označením Tatár. O územie dnešného Kirgizska sa zaujímali nielen Číňania, ale aj Mongoli kvôli koňom. Ten, kto mal vtedy najviac koní, víťazil, a z predhoria Ťanšanu boli najžiadanejšie. Preto sa o toto územie zaujímal čínsky cisár, stredoázijské národy a nakoniec aj Mongoli.
Kam som chcel ísť? Prejsť cez horské sedlá k jazeru a skúsiť sa prespať v miestnej jurte. Domácim stačilo povedať a už vedeli, kam majú ísť. Zaručili sa, že všetko nájdu. Žiadne vychodené cestičky, žiadni turisti, žiadne kilometrovníky, len my, kone, domáci a nádej, že budeme niekde večer spať. Vždy, keď sme vyšli na kopec, len sa poobzerali okolo seba a ako keby podľa vetra mali odhadnúť, kam máme ísť. Nezastavili nás ani rozvodnené rieky. Keby sme išli bez koní, brodíme sa po pás vo vode. Na otázku, kde dnes budeme bývať, či v tejto, či v druhej doline, domáci len pozreli, mykli ramenami a povedali, že niekde už spať budeme, niekde tu je jedna rodina, čo pasie kone, kravy a ovce. Na konci dňa ju vidíme a po krátkom dohovore nám rozkladajú ďalšiu jurtu. Niekto by si myslel, že jurta je veľká ťažkopádna konštrukcia, ktorá sa skladá takmer pol dňa. Na moje prekvapenie bola postavená v priebehu 45 minút. Základ tvorí veľká drevená kruhová konštrukcia, ktorá vôbec nie je zapustená do zeme. Na drevo poukladajú kože alebo plachtu z oviec. Keď začne pršať, vlna sa zväčší a neprepustí žiadnu dažďovú kvapku. Na zem sa poukladajú koberce. Nie hladké koberce, ale poriadne huňaté v niekoľkých vrstvách. Keď idete spať, nepotrebujete pod seba žiadnu podložku. Vo vnútri je piecka, zakuruje sa ovčími a kravskými vysušenými lajnami. Aj keby bolo vonku mínus 15 stupňov, vo vnútri je príjemná teplota. Spýtal som sa , kde je tu sprcha. Domáca zachovala duchaprítomnosť a ukázala miestny potok, v ktorom teplota určite nestúpla nad päť stupňov....Pokračovanie zajtra
Text: Martin Navrátil
www.odpolukpolu.sk
