Juh Jordánska nepatrí len oddychu, ale aj zaujímavému púštnemu dobrodružstvu. Jeho veľkú plochu totiž zaberá púšť zvaná Wadi Rum o ktorej sa hovorí, že patrí k najfarebnejším púšťam sveta. Krajinu pokryl prach a z piesku rastú vysoké kamenné pahorky. Jordánsko je skutočne krajina plná prekvapení. Malá dedinka s príznačným názvom Rum je vstupnou bránou do kráľovstva piesku. Žijú v nej Beduíni, ktorých predkovia spávali pod hviezdami v plátenných stanoch, ale doba pokročila a mnohí dnes obývajú domy z tehál s kamennými strechami. Džípy zoradené za seba vyrazia do púšte a nechávajú za sebou len dlhú, prašnú stopu, ktorá sa o pár minút stratí. Wadi Rum je úzko spojená s menom britského dobrodruha Lawrenca z Arábie, ktorý ju prekonal a objavil sa s arabským vojskom v Akabe. Sedem kamenných pilierov dvíhajúcich sa z roviny už bude navždy niesť jeho meno a žiaden Beduín Vám to nezabudne pripomenúť. Mohlo by sa zdať, že púšť je miestom bez života, ale to nie je pravda. Skala pod prameňom ožila zeleňou a dokonca niektoré kamene na svojom tele nesú tajomné petroglyfy, značky zabudnutej civilizácie Tamunidov, ktorá tu žila pred tisíckami rokov. Za obrovskou piesočnatou dunou sfarbenou do fotogenickej oranžovej farby sa ukrýva úzky kamenný kaňon Al-Chazali. „Dnu je najviac spomienok na históriu“ povie šofér plniaci aj funkciu sprievodcu. Skaly naokolo pripomínajú roztečený vosk, ale to sa len tisíce rokov hrá vietor so zrnkami piesku, aby ich takto nádherne pretvoril. V kaňone je príjemne chladno, hoci vzduch na slnku spaľuje kožu. Steny sú posiate obrázkami dávnych ľudí a medzi najkrajšie patria zvieratá, ľudia či dokonca symboly chodidiel. Na úplnom konci je malé jazierko s vodou, ktoré by vedelo zachrániť nejedného človeka. Voda na púšti existuje, len ju treba vedieť nájsť. Beduíni to dobre vedia a preto dokázali prežiť. O pár stoviek metrov ďalej sa rozkladá niekoľko plátenných stanov poskytujúcich životodarný tieň. Sem sa počas horúčav uložia na siestu obyvatelia púšte. Ťavy stoja zoradené vonku na malom prašnom námestí a niekoľko z nich sa dokonca len tak túla naokolo krajinou. Na žeravých uhlíkoch sedí malá, kanvica sčernalá rokmi a dnu sa varí čierny čaj s púštnou mätou a šalviou. Sú výraznejšie ako tie čo poznáme z domu. Beduíni radi pocestného pohostia vo svojom stane, ktorým sa vinie vôňa kadidla. Tu si človek pripadá ako v rozprávke.
Skutočným pokladom Jordánska je staroveká Petra. Ja tak obrovským magnetom, že ona sama dokáže prinútiť ľudí cestovať hoci aj tisícky kilometrov, len preto, aby sa mohli prejsť v jej tieni. Každý si vie predstaviť ako vyzerá slávna Pokladnica na obrázku, no málokto je pripravený na jej skutočnú krásu. Mestečko Wadi Musa stojí rozťahané na pahorkoch a dnes je plné hotelov, hostelov, reštaurácii, obchodíkov a predajní suvenírov medzi ktorými sa sem tam objaví minaret, to aby sa nezabudlo, že sme stále na Blízkom Východe. K Pokladnici vedie dlhý Siq, teda kaňon plný farieb. Cestou sa zužuje, otvára sa a neustále kľučkuje, aby sa dostal na koniec. Kde tu stojí strom, malý oltárik pohanským nabatejským božstvám či dokonca reliéf ťavy ako sprevádza karavanu. Kedysi týmito cestičkami prúdil obchod a kadidlo z južnej Arábie sa vyvažovalo zlatom. Dnes prinášajú zlato v podobe jordánskych dinárov turisti a plnia tak štátnu pokladnicu. Na celom Blízkom Východe niet navštevovanejšej pamiatky, než Petra. Konečne je tu. Kaňon k sebe pritiahne svoje kamenné steny a na konci úzkej cestičky sa objavia prvé záblesky fantastickej stavby. Prvé momenty sú nezabudnuteľné a sprevádzajú zrýchlený dych a silnejší tlkot srdca. Takto sa predsa plnia sny. Hoci všetci o nej hovoria ako o Pokladnici, v skutočnosti je hrobkou pre nabatejského kráľa. Práve zruční Nabatejci vdýchli Petre dušu, ktorej dnes vďačí za všetko. Oni vytesali do ružovkastého kameňa malé, obyčajné hrobky, ale aj hrobky patriace kráľom. Pokladnicu postavili už v 1.storočí a kto sa pozorne pozrie vidí na nej stopy od guliek. Ľudia totiž verili, že dnu ukryl faraón poklad nevídanej hodnoty a chceli sa k nemu dopátrať.
Pred Pokladnicou sa zastavujú ľudia a nechajú sa unášať krásou hrobky vytesanej do skaly. Pár metrov za ňou sa objavia ťavy a vozia unavených turistov ďalej do mesta. Skutočným zážitkom je však kráčať týmto strateným mestom a otláčať svoje šľapaje do žltého až červeného prachu. Naokolo vyrastajú hrobky vtlačené do skál, no objaví sa aj impozantné rímske divadlo, kde sa mohlo stretnúť niekoľko tisícok ľudí. Petra svoj zlatý vek prežívala v 2.storočí a mnohé stavby pochádzajú z tohto obdobia. Neskôr ňou otriaslo zemetrasenie a ľudia sa z nej postupe vytratili až tu zostali žiť len skupiny Beduínov. Tie tu dokonca žijú dodnes, hoci im vláda vybudovala malé mestečko Sayhoun na neďalekom pahorku. Každé ráno sa však vrátia, aby zabezpečovali chod turistického mesta. Z Kráľovských hrobiek je na Petru krásny pohľad. Preteká ňou prašná ulica a nad ňou stoja skalnaté kopce. V diaľke sa zaleskne malá svätyňa Mojžišovho brata Árona. Aj vďaka nej „objavil“ švajčiarsky dobrodruh Burckhardt v roku 1812 Petru, pretože presvedčil Beduínov, že chce ísť obetovať k svätyni. Muselo to byť úžasné, kráčať svetom o ktorom si ľudia mysleli, že už neexistuje a hľadieť na stavby, ktoré stovky rokov necítili oči Európana. Na konci niekdajšieho mesta odkiaľ aj dnes vytŕčajú ruiny chrámov stúpa cestičky ku kláštoru Ed Deir. Osemsto schodov vedúcich na vrchol sa však vďaka krásnemu prostrediu rozplynú a človek je raz dva hore. Kláštor Ed Deir pripomína Pokladnicu a nielen že obe pochádzajú z rovnakého času, patria k dvom najnavštevovanejším pamiatkam celej Petry. Pri výhľade si stačí sadnúť k Beduínom a osviežiť sa mätovým čajom. Zamilovať sa do Petry, znamená lásku na celý život.
Cesta z hlavného mesta Ammánu k Mŕtvemu moru neustále klesá. Kým Ammán sa nachádza vo výške okolo 700 mnm, tak brehy mora bez života sú ponorené až v cca -420 mnm, čiže treba prekonať vyše kilometra. Mení sa aj tlak vzduchu a plastové fľaše v mikrobuse sú čoraz splasnutejšie. Mŕtve more a pobyty pri ňom vo veľkom propaguje Izrael ležiaci na protiľahlom brehu, ale aj Jordánsko má v tomto smere čo ponúknuť. Krajina sa mení pomerne rýchlo. Zelené pahorky ustúpia a objavia sa skalnaté kopce bez zelene padajúce nadol do údolia vyplneného morom. Vzduch dostáva slaný nádych a na brehu stojí niekoľko hotelov či celých hotelových komplexov. Sem chodia relaxovať nielen domáci, ale predovšetkým turisti. Kto sa v Mŕtvom mori nikdy nekúpal toho jeho voda prekvapí. Je jemne mazľavá a skutočne extrémne slaná, čo skúsi na jazyku takmer každý. Deň pred kúpaním by sa človek nemal ani holiť a kto má na tele ranu, ten si ju dokonale užije. Breh Mŕtveho mora ustupuje, pretože jediný prítok a to rieka Jordán už nevládze napájať tento obrovský organizmus. Podľa vedcov sa môže dokonca jedného dňa stratiť, tak už dnes existujú projekty na jeho záchranu. Je príjemne prejsť sa brehom mora a hľadať malé kryštáliky soli, ktorú sem doniesla voda a slnko ich pomohlo vytvarovať. Niekoľko ľudí sa kúpe, nepláva, to tu takmer nie je možné. Za to si ľahnú na chrbát a nechajú sa nadnášať ako korkové štuple, ktoré sa neponoria. Nesmie chýbať ani tradičná fotka ako človek leží vo vode a listuje si v novinách. Stojac na brehu napočítam hneď troch ľudí snažiacich sa o čo najlepší záber. Kto sa nabaží vody, toho čaká čierne, liečivé bahno. Stačí sa natrieť, uschnúť na slnku, zmyť ho zo seba a telo prešlo vynikajúcou liečebnou kúrou. Stopercentná príroda.
Mestečko Madaba leží asi hodinku cesty od Ammánu a preslávila ho nielen nádherná mozaiková mapa Blízkeho Východu, ale aj náboženská tolerancia, ktorá vedľa seba zasadila kostoly s mešitami. Za borovicovými stromami sa ukrýva nenápadná fasáda kostola sv.Juraja. Podlaha kostola je ozdobená tisíckami farebných kamienkov, ktoré vďaka šikovným rukám starých majstrov stoja presne na svojom mieste. Mozaika predstavuje mapu biblickej krajiny z pred stoviek rokov. Najväčšiu pozornosť na seba strhne opevnené mesto v strede mapy. Nápis v gréckej alfabete dáva tušiť, že týmto klenotom nie je nikto iný ako slávny Jeruzalem. Okolo neho sa zoskupuje viacero menších mestečiek. Očami blúdim po mape a hľadám známe miesta. Sú tú nakreslené múry biblického Jericha, Nablus, Hebron, južne od Jeruzalemu leží Betlehem. Na mape svieti aj Mŕtve more, rieka Níl, jordánsky Karak alebo Gaza. Fascinujúce dielo zhotovené ľudskými rukami. Kostolom sa rozlieva príjemná atmosféra. Je vyzdobený krásnymi ikonami pod ktorými horia sviečky. Uličky sú krásne, plné života. Starý kostolík Panny Márie stojí zachovaný len v ruinách, ale zato s obdivuhodnou mozaikovou podlahou. Nie nadarmo sa Madaba prezýva aj „mesto mozaík“. Len pár metrov od kostola stojí mešita so štíhlym minaretom a pozlátenými kupolami. V jej okolí posedávajú starí muži s červeno bielymi šatkami na hlave a predávajú orechy, pistácie, bylinky, mätu alebo čerstvé ovocie. Práve vďaka nim vieme, že sme stále oboma nohami v Arábii. Kostol Apoštolov stráži chlapík sediaci v tieni čítajúci si Korán. Ľudia tu vôbec nemajú problém s náboženstvom a voči sebe sa správajú s úctou a toleranciou bez toho, akého je kto vyznania. Škoda, že v televízii prekričí menšina väčšinu a človek získava kvôli správam odlišný dojem. Aj preto treba cestovať, aby človek videl na vlastné oči ako svet funguje.
Text: Tomáš Kubuš
