Kto prichádza do Malajzie zo severu z Thajska, ten má možnosť vychutnať si pohľady na zvlnenú krajinu, ktorej dominuje zelená farba. Nie obyčajná zelená akú poznáme z našich lúk či lesov, ale tropická zelená nasiaknutá exotikou juhovýchodnej Ázie. Pahorky sa rozbiehajú do všetkých smerov a tu medzi nimi sa dokonca pestuje aj slávny malajský čaj. Sever Malajzie je iný ako zvyšok krajiny a oči návštevníkov sa sem najčastejšie upierajú k zaujímavému ostrovu zvanému Penang. Námorníci ho zakresľovali do starých máp, obchodníci si strážili svoje trhy a z domácich sa stali ľudia, ktorí poznali Európanov ako cestovateľov privážajúcich a odvážajúcich bohatstvo. Korene Georgetownu, hlavného mesta neveľkého ostrova nie sú príliš dlhé, pretože ho založil Francis Light len v roku 1786, no odvtedy si získali povesť najgurmánskejšieho mesta celej Malajzie a preslávila ho aj impozantná architektúra. Georgetown je miesto, kde sa navzájom prepletajú svetové náboženstvá a kde ľudia žijú medzi sebou tak, akoby na svete ani neexistovali rozdiely. Za starou britskou pevnosťou, ktorú zeleň pomaly, ale isto pohlcuje sa objaví zátoka v s pohľadom na malajskú pevninu. Niekoľko čínskych rybárov ticho sedí na okraji promenády a čaká na svoj úlovok. Na jednej strane má mesto mrakodrapy, na strane druhej ustúpia a rozleje sa ním koloniálna architektúra. Farebné drevené domčeky akoby ešte spali, no muži šliapajúcí do pedálov cyklorikší už od rána naháňajú zákazníkov. Najkrajšie budovy Georgetownu sú miesta, odkiaľ zvykli vládnuť Briti a aj po toľkých rokoch je pohľad na Radnicu skutočne zaujímavým. Priamo pred ňou sa rozprestiera obrovský zelený park, kam si chodia posedieť domáci, zabehať alebo prídu ráno cvičiť tai či na čerstvom vzduchu. Palmy všade naokolo majú štíhle kmene siahajúce do výšky niekoľkých metrov a kto sa pozrie hore, uvidí malé, hnedožlté orechy. Volajú sa betel a práve oni dali Penangu svoje meno ako Betelový ostrov. Žuvanie orecha zo seba vydáva omamné látky a často sa miestni muži oddávajú tomuto zlozvyku. Stačí prejsť pár stoviek metrov a kulisy sa vymenia. Anglikánsky kostol so zašpicatenou bielou zvonicou sa vymení za obrovský čínsky, budhistický chrám. Miestni tu zapaľujú vonné tyčinky, obetujú pod sochami Budhov či dokonca vo veľkom ohni pália papieriky so svojimi želaniami. Magickosť miesta sa na ulici rázom rozplynie a za rohom posedávajú Indovia pred svojou hinduistickou gopurou a nalievajú si z výšky do malých pohárikov čaj s mliekom. Georgetown ako aj celý ostrov Penang je kulinárskym rajom. Večer, keď padne tma, ulice zaplavia desiatky, ak nie stovky stánkov s jedlom. Čínska, indická, malajská, thajská kuchyňa sa tu striedajú so svojimi lákadlami a vôňami. Najväčšie špeciality, ktoré sa tu dajú ochutnať sú grilované žaby, raja na indickom karí korení či tradičná polievka laksa so slížmi, zeleninou a kyslým tamarindom.
Len pár kilometrov za prahom veľkomesta, ktorým Kuala Lumpur bez pochyby je sa dvíhajú vysoké vápencové skaly prevŕtané jaskyňami. Niektoré sú obyčajné, bez života, no jaskyne zvané Batu sa stali synonymom pre hinduistické sviatky a rituály. Pútnikov už z ďaleka víta obrovitánska socha hinduistického boha Murugana natretá zlatou farbou, aby si ju každý všimol. Príchod k jaskyniam Batu je ako príchod do Indie. Odrazu sa všade naokolo objavia ženy oblečené vo farebnom sárí, muži s fúzmi pod nosom oblečení v košeliach, z malých podnikov rozvoniava kari, pije sa tu kokosový orech a na hinduistickom chráme neustále niekto udiera do zvonca, aby bohom oznámil svoj príchod. Hore do hlavnej svätyne vedie 276 schodov a priamo odtiaľto vidno ako je Batu na dosah veľkomesta. Stačí sa postaviť hore a celé Kuala Lumpur sa rozlieva v rovine pred jaskyňami. V jaskyni stojí kňaz, ktorý má na sebe len rúšku okolo bedier a kto chce, tomu spraví na čelo farebnú bodku na znak požehnania. Stačí kráčať hlboko do vnútra obrovitánskeho prírodného priestoru, ktorý svojimi rozmermi pripomína veľkolepú katedrálu. Aj na samotnom konci jaskyne je malý hinduistický chrám. Každoročne sa koná slávny festival zvaný Taipusan a vtedy sa jaskyňa aj celé okolie naplní tisíckami pútnikov, ktorí prúdu podporiť mužov ťahajúcich ťažké drevené konštrukcie zapichnuté do vlastného tela. Krv sa tu vtedy mieša s náboženskou extázou, no mimo festivalu tu je kľud a pokoj rozvíria len poskakujúce opice šplhajúce sa do jaskyne z vysokého skalnatého brala.
„Hlavné mesto Malajzie v sebe ukrýva skutočne fascinujúci príbeh“ začne svoje rozprávanie Adil. „Pred 150 rokmi tu nebolo nič, len niekoľko Číňanov hľadajúcich cín a dnes sa pozri okolo seba“ hovorí s hrdosťou v hlase, akoby patril aj on k čínskym hľadačom cínu. Skutočne je Kuala Lumpur malý zázrak a dôkaz toho, čo dokáže človek postaviť. Dnes má malajské hlavné mesto dve tváre. Starú, koloniálnu, ktorá sa rozprestiera v blízkosti námestia Merdeka a modernú, hľadiacu do budúcnosti. Najmodernejšiu tvár Kualy najlepšie vystihuje komplex zvaný KLCC v oblasti, ktorú miestni poznajú ako Zlatý trojuholník. Dvojičky Petronas Tower patria k ikonám celej Malajzie a dokonca si držia primát najvyššie stojacich dvojičiek celého sveta, pretože ich špička sa zastavila vo výške 452 metrov. Od rána do večera to pod nimi vyzerá ako v mravenisku, pretože v okolí vyrástlo mnoho výškových budov od hotelov cez kancelárie až po nákupné centrá. Aj samotné dvojičky v sebe ukrývajú niekoľko poschodové nákupné centrum, kde trávia svoj voľný čas domáci aj turisti. Každý kto sa v hlavnom meste ocitne sa túži pozrieť do očí dvojičkám a oni mu to uľahčia, pretože sa vypínajú vysoko nad mestom a dotvárajú jeho panorámu. Večer sa nádherne rozsvietia ako majáky a celá Kuala Lumpur ožije. Cesty sa zapchajú taxíkmi, autami, motorky sa prepletajú pomedzi ne a do toho sa sem tam nad hlavou ozve moderné metro jazdiace na moste ako z fantastických filmov. Hoci dvojičky slávnostne otvorili len v roku 1999, rázom sa z nich stali tak obľúbené budovy, že ak sa dnes povie Malajzia, pred očami sa ocitne silueta dvoch veží. Sú nádherné, žiaria svetlom aby nikomu neunikli a pred fontánami sedia desiatky ľudí z celého sveta a hľadia spoločne na tú modernú krásu. Dokonalosť oboch veží dopĺňa skybridge, most spájajúci stavby odkiaľ ja nezabudnuteľný pohľad na mesto. Večer sa ozve spev a fontána sa roztancuje v tónoch hudby, pričom ju návštevníci sledujú z malých podnikov, kde si vychutnávajú malajskú či európsku kuchyňu.
Námestie Merdeka patrí k najhistorickejším námestiam celého hlavného mesta. Kuala Lumpur nemá za sebou fascinujúcu históriu Istanbulu či Buchary, no aj tak vie presvedčiť človeka, že spravil dobre ak jej dal šancu. Nad námestím vo vetre veje obrovitánska malajská vlajka, ktorá svojimi farbami a dizajnom pripomína známu vlajku Spojených štátov. Tá malajská má však v sebe žltý polmesiac a hviezdu, aby sa vyzdvihlo náboženské dedičstvo krajiny. Malajzia je islamskou krajinou, ale do sveta vysiela signál o náboženskej tolerancii, súžití a nejedna krajina by si z nej mohla brať príklad. Námestie Merdeka tvorí rozľahlá zelená plocha, kde kedysi trávili svoj čas britskí muži združení v neďalekom kriketovom klube a hrávali tu kráľovský šport, ktorý tu vďaka nim zapustil korene. Klub tu stojí aj dnes a svojou architektúrou pripomína hrázdené domčeky starého anglického vidieka. Naproti sa dvíha najkrajšia budova celého mesta v podobe najvyššieho súdu. Budova sultána Abdula Samada v sebe kríži rozprávkovú architektúru mogulskej Indie, islamských predstáv a miestnych farieb. Vysoká hodinová veža bola svedkami každej dôležitej udalosti v novodobých dejinách krajiny. Pár metrov za ňou, neďaleko nádhernej mešity Jamek sa prepletajú dve rieky. Presne na tomto miesta sa stretne rieka Gombak s riekou Klang a vytvoria „bahenný sútok“, teda v malajčine Kuala Lumpur. Toto kultové miesto si príde pozrieť každý. Stojí tu niekoľko Malajcov, teda Bumiputrov ako sami seba niekedy nazývajú s ázijskými črtami tváre, muži majú zapustenú riedku bradu, čiapočky na hlavách, vedľa nich sa fotí čínska rodinka s okuliarmi na tvárach a z rohu sa vynorí partia mladých Indov. Križovatka kultúr. Už len stačí prejsť do čínskej štvrte, ocitnúť sa v inom svete a ochutnať polievky od výmyslu sveta priamo na ulici. Tak sa Malajzia rozleje nielen v pamäti, ale aj v žalúdku a nie je predsa ničím novým, že láska prechádza cez žalúdok. Chutnú Malajziu si zamilujete.
Text: Tomáš Kubuš
