Či už človek prichádza do Tbilisi z ktorejkoľvek svetovej strany vždy ho krajina v ktorej leží hlavné mesto očarí. Rozutekalo sa do okolitých kopcov a ešte roky potrvá, kým ich mesto všetky pohltí. Medzi korunami stromov sa dvíhajú vysoké stavby a zašpicatené veže kostolov. Hoci budú mnohí ľudia tvrdiť, že je ozajstným centrom mesta štvrť s názvom Rustaveli, akonáhle sa návštevník ocitne v uličkách Mardžanišvili zistí, kde je pravda. Hlavné cesty sa navzájom križujú a snažia sa vytvoriť labyrint do ktorého zasadili miestni obyvatelia svoj pulzujúci trh. Ak by nad uličkami rozprestreli plachtu, dostal by trh nádych orientálnych bazárov. Bábušky posedávajú na stoličkách priamo na ulici pod konármi stromov a pred sebou ponúkajú všetko nepotrebné čo našli doma "Nám to už neslúži, ale možno tu ešte niekto niečo nájde" hovoria v ruštine, ktorú stále staršia generácia dokonale ovláda. Mladí sa jej tiež nevyhnú, hoci sú viac nacionalistickí a veria všetkému gruzínskemu. Blší trh sa razom mení na stánky s ovocím a zeleninou. Kto nemá stánok, sadne si na zem, pred seba položí kartón a dúfa, že niekoľko kusov ovocia z vlastnej záhradky predá. Za chodníkom je zástavba, kde našli svoje miesto kamenné obchody, potraviny alebo malé predajne s teplým jedlom. V pekárni práve vykladajú čerstvé chačapuri, gruzínsku špecialitu. Existuje ich niekoľko typov od drahých a veľkých v reštaurácii až po jednoduché v stánkoch na ulici. Nadýchané, chrumkavé lístkové cesto naplnili domácim slaným tvarohovým syrom a nechali zapiecť. Znie to jednoducho? V tom je celé čaro, pretože prvým sústom si človek v Gruzínsku chačapuri zamiluje.
Námestie Rustaveli zabrali pre seba mladí. Chlapci sa snažia zaujať miestne dievčatá, ale tie sa tvária, že si ich nevšímajú. Gruzínske dievčatá a ženy majú v sebe neopísateľnú iskru. Čierne oči a husté tmavé vlasy dokonale ovládli ulice. Mladí tu hľadia do budúcnosti a ich najväčším snom je, aby sa Gruzínsko dostalo do Európskej Únie. Neprajú si to len mladí, ale aj staršia generácia. Kým v Arménsku sa zdá, že čas zastavil pred tridsiatimi rokmi, tu v Tbilisi, ale aj iných gruzínskych mestách sa snažia ísť dopredu. Dokazuje to nielen cieľavedomosť ľudí, ale aj európske vlajky vlajúce vo vetre všade, kde to je len trochu možné. Na schodoch kina rozložili svoje stánky predajcovia starožitností. Koberce, kaukazské meče, rytím zdobené picie nádoby, mince, vojenské vyznamenania, ale aj nádherné drevené výrobky či knihy odolávajúce času. Je príjemne sa tu len tak bezcieľne túlať. Z Rustaveli vybieha aj hlavný bulvár Tbilisi, ktorý vedie priamo do srdca starého mesta. Stačí prejsť necelé dva kilometre a je to. Z hlavnej ulice vedú schody do neveľkého parku s kostolom Kašveti. Kľud rozlievajúci sa jeho vnútrom naplno omámi aj jeho okolie. Každý Gruzínec, ktorý prejde okolo sa na chvíľočku zastaví, trikrát sa pomodlí a až po tomto rituáli vstúpi dovnútra. Ženy si nezabudnú okolo vlasov omotať šatku, ktorú pre túto príležitosť nosia pohodenú v kabelke. Kedysi na tomto mieste prevádzkovali pohania svoje náboženstvo, ale od 6. storočia tu stojí kostol, ktorý založil David Garedža. Podľa jednej legendy ho obvinila mníška, že s ňou čaká dieťa. "Ak je to pravda porodíš dieťa, ak však klameš, porodíš kameň" povedal jej Garedža. Ako to dopadlo sa dovtípime z dnešného názvu kostola. Kašveti totiž znamená "narodený kameň".
Moderne vyzerajúce ulice mesta sa zbiehajú k Námestiu slobody, alebo ako Gruzínci hovoria k Tavisuplebis Moedano. V čase sovietskeho impéria mu nikto nepovedal inak ako Leninovo námestie a dokonca tu v roku 1990 strhli poslednú Leninovu sochu v krajine. Jeho miesto zaujala zlatá socha sv.Juraja. Lesknú sa na ňom slnečné lúče a socha patrí medzi najobľúbenejšie pamätníky hlavného mesta. Svätý Juraj ako patrón Gruzínska sedí na zlatom koni a jeho ostrá kopija sa pomaly, ale isto ponára do pootvorenej papule draka. Kvôli intenzívnej premávke sa len s ťažkosťami prechádza na druhú stranu cesty, kde sa medzi domami ukrýva ulička Lesilidris vedúca do najstaršej časti Tbilisi. Čím je človek hlbšie, tým sa okolo neho objavuje viac a viac malých, útulných kaviarničiek, podnikov, reštaurácií a barov. Každá kaviareň starého mesta má svoju vlastnú dušu a každá pritiahne niečím iným. Jedna z nich je ponorená v tieni malých stromov, druhá je naplnená rytmickú hudbou a podnik hneď vedľa je rušný vďaka mladým umelcom, ktorí v ňom našli útočisko. Nad strechami domov sa dvíha niekoľko kostolných veží. Na lavičkách pred katedrálou Sioni posedávajú ľudia snažiaci sa uniknúť letnému teplu. Prvá katedrála sa na tomto mieste objavila už na prelome 6. a 7. storočia, ale od tej doby sa rozpadla na prach a znovu povstala toľkokrát, že to už nikto nevie spočítať. Fasáda je stará niekoľko storočí, ale aj tak pôsobí akoby na nej ešte len zaschla farba. Dôležitou je však preto, že vo svojich útrobách uchováva kríž svätej Nino, ktorá priniesla vo 4. storočí do krajiny kresťanstvo. V rohoch kostola sa rozhoreli sviečky a hlúčik ľudí bez slova postáva a nasáva podmanivú atmosféru miesta. Mních oblečený v prenikavo čiernej sutane sedí vonku na čerstvom vzduchu a čas trávi v rozhovore s okoloidúcim. Hotová idyla kaukazských hôr, ale sme stále v srdci starého mesta. Večer v starom meste stačí nájsť tú svoju reštauráciu a dať sa na ochutnávky miestnych vín z regiónu Kacheti. Medzi najlepšie vína patrí odroda Saperavi. Nikto by z Gruzínska nemal odísť bez to toho, aby pocítil na jazyku jeho chuť.
Nad starým mestom sa týči majestátna kamenná pevnosť Narikala. Už dlhé stáročia osviežuje svojou prítomnosťou panorámu starého Tbilisi, okolo ktorého postupne vyrástli nové štvrte. Z výšky kopca na ktorý ju jej stavitelia ešte v 4. storočí zasadili mlčky sleduje všetko čo sa v jeho uličkách mihne. Strmé stúpanie vedie cez tiché, kamenné ulice. Narikala v sebe nesie rukopis mocných národov, pretože jej prvé kamene začali na seba klásť Peržania a o štyristo rokov neskôr z nej Arabi chceli urobiť nedobytnú pevnosť. Emirát Tbilisi vydržal na mape sveta len dve stovky rokov až sa nakoniec stratil. Na úpätí pevnosti stojí minaret aj dnes, hoci z historického hľadiska je dieťaťom. Mešitu postavili v roku 1895 a výnimočnou je aj preto, že prežila náboženské besnenie v 30.rokoch. Atmosféru starého Orientu dokresľujú ešte susedné kúpele Abanotubani ako vystrihnuté z oblasti Strednej Ázie. Svoje chvíľky v nich prežil Dumas či Puškin a od tej doby si získali priamo legendárnu povesť. Za múrmi pevnosti sa krčí malý kostolík sv.Mikuláša, ale každý kto sem príde ponáhľa priamo k hradbám. Odtiaľ je totiž na Tbilisi priamo rozprávkový pohľad. Všetky tie kostoly, kupola, kríže, strechy domov a rieka Mtkvari s ostrým kamenným útesom sa pomaličky, ale isto vrývajú do pamäte. Ak by sa niekto ocitol v Tbilisi a musel si vybrať len jedno jediné miesto, nech neváha a vyšplhá sa na pevnosť. Dnešná pevnosť je viac menej v ruinách, ale nebyť nešťastnej udalosti z polovice 19.storočia kedy vybuchol sklad ruskej munície, bola by diamantom hlavného mesta. Vysoko nad riekou Mtkvari, na okraji strmého kamenného útesu stojí kostolík Metechi. Nepatrí k najväčším ani najkrajším, ale svojou polohou rozhodne k najfotogenickejším. Jazdec na konci so zdvihnutou rukou v tesnej blízkosti svätostánku je kráľ Vachtang Gorgasali. On rozhodol v 5.storočí o tom, že sa Tbilisi stane hlavným mestom a nechal tu postaviť palác. Druhému brehu dominuje obrovský kostol Tsaminda Sameba, pod ktorým sa o niekoľko výškových metrov nachádza moderne vyzerajúci prezidentský palác. Svojou architektúrou sa vôbec nehodí do prostredia Tbilisi. Nad mestom nestojí len pevnosť, ale aj obrovská hliníková socha Kartlis Deda. Táto "matka Gruzínska" ako ju volajú domáci je vysoká až 20 metrov. V pravej ruke zviera meč a v ľavej misku s vínom. Takí sú aj Gruzínci. Tých čo prichádzajú v dobrom vedia pohostiť aj poslednou kvapkou vína, no tých, ktorí prichádzajú v zlom čaká ostrie meča
Text: Tomáš Kubuš
