Práve teraz prebieha jeden z najväčších sviatkov. Oslavuje sa aj keď je ťažká doba.
“Hostina Tabaski bude teraz trvať 3 dni, štvrtok – piatok – sobota a v nedeľu je všetko zatvorené”, šušle mi do mobilu Mojžíš, môj dogonský kamarát. Poslal som mu cez MoneyGram peniaze, aby nám vybavil nevybaviteľné víza do Guinea-Bissau. Bankové účty tu v Afrike nikto nepozná. Zlato, surové diamanty, orechy kola a cash, ktorý si vyberie niekde v stánku na rohu - to funguje. “V pondelok peniaze vyberiem, Lubo. Nech boh požehná náš biznis v Západnej Afrike”
Budeme potrebovať túto pomoc. Západná Afrika a biznis to priveľmi nejde dokopy. Teda ak nie ste napojení na vládu Nigérie, ktorá ročne ukradne 500 milárd dolárov z ropného priemyslu. No Mojžiš hovorí o turizme, v ktorom robí celý svoj život a ktorý prakticky v celej oblasti skrachoval. V novodobej histórii to tu najviac prekvitalo počas otrokárstva a väčšina černochov v Severnej a Južnej Amerike pochádza práve odtiaľto. No odvtedy je tento región “zakliaty.” Ebola bola posledným klincom do rakvy s názvom turizmus. Teraz sem už nepríde nikto.
Mojžiš ide spať vždy posledný. Je sprievodca, rozpráva slušne siedmimi jazykmi, ktoré sa naučil ako samouk a všetko čo rozpráva, hovorí spamäti. Nevidel som ho čítať knihu a nie som si istý, či vie čítať. No my máme knižky a jeho informácie sedia s tými v našich knihách. Plus je tu tá znalosť reálií a ten široký úsmev a nezlomná energia. Ráno je zasa prvý hore, umýva naše auto a robí nám teplý čaj s miestnym medom chuti tak výraznej ako tance Dogonov. Jasné, boli chvíle kedy by som ho zabil a on to vie. “Lubo teraz sa to už nebude opakovať, to vtedy v Mali to sa už opakovať nebude.”
Timbuktu = smrť
Chceli sme sa vtedy dostať do bájneho mesta Timbuktu. Okrem Mojžiša som mal aj Mulaia. Tá situácia bola totižto značne neprehľadná. Mulai z kmeňa Songhai, ktorý sa v Timbuktu narodil, apeloval: “Ja som čierny, mne sa nič nestane, unášajú bielych. V Kidale sa opäť začala vojna, dnes bolo päť mŕtvych. A samozrejme vieš o tých dvoch francúzskych novinároch, ktorých pred necelým mesiacom podrezali ako kozy..."
Zastupiteľské úrady Francúzska, Británie, Nemecka, Španielska neodporúčali do Timbuktu vstúpiť. A nielen to, oni neodporúčali vôbec do Mali cestovať. Mali bolo tzv. červenou zónou. Čo s tým? Komu veriť? Médiám a zastupiteľstvám serióznych štátov, alebo svojmu inštinktu a skúsenostiam? Bořek je právnik z Prahy a v Timbuktu bol trikrát. Teraz sa tam chce so mnou dostať po štvrtý raz. "Mám informace z první ruky, od mých Tuaregských přátel. To město má neuveřitelnou atmosféru. Jinak bych se tam po štvrté nehrabal.“
"Soľ ide zo severu, zlato z juhu. Boh je tu pre všetkých. No tie neuveriteľné príbehy môžete počuť iba tu v Timbuktu.“ To mesto láka od nepamäti každého s dušou cestovateľa. Kedysi sa považovalo za najnedostupnejšie mesto sveta. A svoju magickosť si zachovalo doteraz. Brit Gordon Laing mal za sebou silnú Britániu, prešiel odvážne púšť a vstúpil do Timbuktu. Keď chcel odísť, Tuaregovia ho podrezali. Francúz René Caillié sa naučil tuaregsky, zobral si za ženu dcéru Dadu a dokonca zvolával Tuaregov na modlitby ako muezín. Našiel tu Gordonov pas a potvrdil, čo sa mu stalo. Dúfam, že my budeme mať viac šťastia.
Timbuktu = raj. Alebo keď ste niekde v čase, keď tam nikto nie je
Keď sa do Timbuktu napokon dostaneme, je to ako sen. Ľudia v uliciach nás zdravia, mávajú nám, ďakujú. Ďakujeme, že ste tu. Hoteliér prednesie pred nami reč a hovorí, že sme prví turisti po troch rokoch. Je šťastný. S nami sa mu vracia nádej na príchod lepších časov. Elektrina v Timbuktu nie je, sme špinaví, unavení, zničení a šťastní. Prisahám, že sme nestretli ani jedného belocha. Zažívame mesto, ako ho zažil Gordon a René Caillié. Je to bomba!
Malijci nemajú Tuaregov zrovna v láske. Hovoria, že to nie sú islamisti ale oni, kto chcú samostatnú republiku Azawad a vraždia černochov. „Usmievajú sa na teba a keď sa otočíš máš nôž v chrbte. Len s nimi nechoď na čaj, predajú ťa Al-Kájde“, počúvam opakovane. Pre mňa sú Tuaregovia fascinujúci. Z modrých štýlových habitov im trčia iba biele oči a ešte belšie zuby. Každý z nich sa správa ako šľachtic, sú neuveriteľne hrdí. Predávajú všetko s gráciou. "Stojí to 36-tisíc frankov”, ukazuje mi Tuareg svoj výrobok z ebenového dreva a striebra. “No vieš, my Tuaregovia máme tri ceny, dohodneme sa."
Timbuktu bolo v ten týždeň geniálne. Keď v krajine nie sú turisti dlhšiu dobu, to poznáte. Udeje sa to iba na málo miestach našej planety. Vždy si predstavujem čo by sa stalo keby do Prahy 3 roky neprišiel ani jeden turista. A potom by sa zrazu dalo ísť a po Karlovom moste by sme išli sami a u Pinkasů by sa výčapník usmieval… Viete si to predstaviť? To spôsobí iba vojenský prevrat. Alebo ebola.
Med z baobabu a africký Che Guevara
Jediný suvenír čo som si z Burkina Faso doniesol bol med. A práve teraz, pri písaní tohto blogu, som si ho do čaju trošku dal. Zbieram med a začal som práve týmto z Burkina Faso a medom z Talodi v Sudáne. Ježiši ten bol hnusný. Oba boli z kvetov baobabov, čo si neviem predstaviť. Veď kvety baobabu sa otvárajú iba v noci a do 24 hodín opadnú. No v oboch prípadoch predajcovia používali túto reklamu. Vieme, že v Afrike na otvorenie kvetu baobabu čakajú obrovské netopiere, pre ktorých je to najväčšia pochúťka. Niektorí si myslia, že práve tieto netopiere rozširujú ebolu. Najkrajšia poézia sa spája so smrťou. Veľké biele kvety sa otvoria pri svite mesiaca. Iba na jeden jediný deň. Každopádne africký med má úplne inú chuť a vôňu. Je tajomný a trpko-sladký ako celá Afrika.
Burkinabé, ľudia z Burkina Faso ma prekvapili svojou slušnosťou a milotou. Ako je to možné? Odpoveď nájdete v nedávnej histórii keď politik Thomas Sankara premenoval Hornú Voltu na Burkina Faso = krajinu dobrých a slušných ľudí. Za jeho vlády sa krajine darilo, bola jednou z mála, ktorá nemala napríklad dlhy. Popri Lee Kuan Yew to bol jeden z mála novodobých svetových politikov, ktorý naozaj svojej krajine pomohol. No po 5 rokoch ho zavraždili. Verejným tajomstvom je, že to bol Blaise Compaore, ktorý následne vládol 27 rokov.
Vojenský prevrat, ktorý je aktuálny v Burkina Faso tento týždeň bol zrealizovaný práve jeho ľuďmi. To je taktiež známe. Pán Compaore sa nachádza teraz v exile v Pobreží slonoviny, veď jeho žena je dcérou Felixa Boigny, bývalého prezidenta, ktorý tvrdou rukou vládol krajine až 33 rokov. Oficiálne dcérou nie je, ale všetci vedia, že to tak je. Houphouet- Boigny aj Compaore boli vždy podporovaní "demokratickými západnými silami" na rozdiel od odpadlíka Sankaru, ktorý chcel, aby sa jeho krajina odpútala od kolonizátora -Francúzska. Jeden "demokrat" vládol 33 rokov, druhý 27, no aj dnes stále mieša karty. Toto sa otvorene nehovorí, no málokto vie, že prezident Blaise Compaore bol Thomasovi Sankarovi ako brat. Thomasov otec bol lekárom a nechal oboch chlapcov vyštudovať na vojenskej akadémii. Keď Blaise svojho brata zradil a nechal zabiť s tvrdým ksichtom prišiel za svojim nevlastným otcom s tým, že Thomas je mŕtvy. “Neplač, našťastie mi jeden syn ostal. Ty."
Pritom jeho nevlastný otec to musel vedieť. Afrika je tvrdá, veľmi tvrdá.
Cez tento víkend si dávam jahňa tak ako všetci na Eid-al-Adha a budem myslieť na mojich kamarátov v Západnej Afrike. O mesiac sa opäť uvidíme. Vyrazíme spolu na objavnú expedíciu po oblastiach, ktorým sa turisti dnes vyhýbajú. Vzácna až neskutočná cesta ako med z baobabu. Nevyrazíte niekedy so mnou?
Ľubo Fellner
