Taký koncept informácie, aby neodkrýval dané skutočnosti, ktoré by nemali uzrieť svetlo sveta pre verejnosť. Mediálne spoločnosti veľmi dobre vedia, že sme len ľudia s emóciami a máme schopnosť vnímať a poznávať prežívanie iných, teda disponujeme empatickým správaním. S našimi emóciami dokážu manipulovať na úkor fotografií, videí, hovoreného či písaného slova. Túto skutočnosť – mediálnej manipulácie – som vedela už dávno.
Avšak po zhliadnutí filmu Vrtieť chvostom od režiséra Berryho Levinsona som si uvedomila, že ak médiá uverejňujú poburujúce informácie do sveta, vždy je za tým nátlak vyšších elít. Znalosť „pravdivej“ informácie pre širokú verejnosť je len dobre a kvalitne spracovaná divadelná hra. Hlavná myšlienka filmu je aj po 21 rokoch stále aktuálna a to aj vďaka jeho vierohodnému obsahu. Nikdy nebude nedostatok nehanebných, skorumpovaných a nie veľmi úprimných politikov. Film naznačuje, aby sme my ľudia, občania, nedovolili manipulujúcim hlavám štátu alebo iných inštitúcií hrať sa s nami podľa ich úmyslov. Aj som sa čudovala prečo som doposiaľ tento film ešte nevidela, dokonca som ani o ňom nepočula a to už je predsa nejaký ten čas odvtedy, čo vznikol. Dokonca som sa dozvedela, že televízia Markíza nevysielala ešte tento film. Myslím, že to bude tým, že nechcú spoločnosti ukázať aj ďalšie stránky mediálneho sveta. A samozrejme takéto vykreslenie médií sa samotným médiám nepáči a rozhodne im nepridáva na ich dôveryhodnosti zo strany konzumentov.
Keď sa nad tým zamyslíme, veľa udalostí, ktoré médiá „riešia“ môžu byť nepodstatné skutočnosti, ktorým by sme nemali venovať toľkú pozornosť. Veľa politických prípadov aj na Slovensku býva spojených s odvrátením pozornosti občanov na celkom iné škandály a pobúrenia. V období komunizmu bola cenzúra normálna a legálna, ale pravdou však je, že obdobie cenzúry, ktoré je už vraj dnes dávno za nami, je stále medzi nami. Veľa politických, historických, ekonomických, hospodárskych záležitostí je zatajovaných, no my si neuvedomujeme, že je to tak. V súčasnosti v podstate funguje ten istý princíp popierania, nepravdy a klamstva nielen zo strany médií, ale už aj sociálnych sietí. Verejnosť verí všetkému čo sa na internete napíše alebo zdokumentuje prostredníctvom fotiek či videí. Nevieme, aké príbehy sú údajne pravdivé. Môžete vytvoriť fotografie na sociálnych sieťach, ktoré vyzerajú na 100 % uveriteľne, ale v skutočnosti nie sú. Nehovoriac o všetkých príbehoch (falošných správach) , ktoré sa dočítate. Teraz už snáď každý má možnosť vytvoriť akékoľvek vizuálne zobrazenie niečoho čo nie je reálne, ale na pohľad to skutočne vyzerať bude. Ďalej sa to bude šíriť rýchlosťou blesku tak ako aj vo filme Vrtieť psom. Zatajovanie informácií je dnes (bolo aj bude) súčasťou manipulácie verejnej mienky. Ľudia spoznajú veľmi ťažko, že informácie nedostali. Nevidia biele či začiernené miesta, ktoré bývali kedysi v cenzurovaných novinách. Miesto chýbajúcich informácií, dostanú množstvo správ o ničom, ktoré zamestnajú a odvedú ich pozornosť.
Aby som nepísala len „nepotvrdené“ a nie príliš konkrétne argumenty na médiá, uvediem situáciu, ktorá je faktická a skutočná. Prípad maďarskej kameramanky, ktorá potkla utečenca v časoch útekov utečencov, určite poznáte. Táto skutočná udalosť, ktorá sa stala, je jasným príkladom toho, že médiá s ľudskými emóciami manipulujú. Všade vo videách vidíme akoby ho naozaj sama potkla. Ale pravda je taká, že sa potkol on sám o kameň. Kameramankina noha bola od neho asi 1 meter ďaleko. Video médiá ukazovali len z jedného pohľadu, preto aj masa ľudí verila, že naozaj majú pravdu. Je to v podstate propaganda, pri ktorej kameramanka stratila prácu a navyše ju za tento „úmyselný“ čin odsúdilo nespočetne veľa ľudí z celého sveta. A dokonca niektoré médiá tvrdia, že muž, ktorého kameramanka potkla bol terorista. Takže by som to zhrnula asi tak, že médiá propagujú len to, čo hraje do karát im.
Riešením tejto problematiky môže byť jednoduchá zásada: neveriť všetkému čo sa píše v novinách, hovorí v televízii alebo počúva v rádiách. Brať si z každej informácie, ktorá sa nám dostane do uší len niečo a na základe viacerých poznatkov si urobiť vlastný názor podľa svojho uváženia. A nie vždy počúvať informácie len z jednej strany. To je to najhoršie, čo môžete urobiť. Bohužiaľ, žijeme v dobe, kde obrovskú moc majú v rukách politickí papaláši. Ak si oni zaumienia nejakú propagandu niečoho alebo niekoho, vždy je za tým ich zámer.
Väčšinou sa stáva aj to, že médiá publikujú nekorešpondujúce video alebo fotografiu k nejakej udalosti. Fotografia alebo video vôbec nemusí byť zo súčasných čias. Niekedy to býva aj tak, že fotografia je odfotená v úplne inej krajine a tým pádom nezodpovedá danej situácii. Napríklad médiá zverejnia nejakú fotografiu, ktorá bola odfotená v Spojených štátoch, ale keďže sa im fotografia svojím vizuálom hodí k situácii, ktorá sa práve deje vo Francúzsku, tak ju pričlenia k situácii vo Francúzsku. Je to jednoduché. Ľudia tomu uveria a nikoho nenapadne pátrať po tom, či fotografia bola z tej či onej krajiny alebo zo súčasného či predchádzajúceho obdobia.
Možno už vojnu so zbraňami a nábojmi my nezažijeme. Dúfam teda. Ale čo viem je, že mediálnu vojnu zažívame už dlho. Stále trvá a aj bude pokračovať naďalej. Je len na nás ako ku všetkému budeme pristupovať. Či sa necháme vtiahnuť do sveta klamstiev alebo s dávkou sedliackeho rozumu a vlastných skúseností si utvoríme názor nie podľa niekoho, ale podľa seba.
